som šál
a dal
som tvár
do zabudnutia.
Už viem,
že len
ten sen,
čo chcem,
má dni, čo nútia.
Preto v tmách sa raním,
tvorím obludu;
a začínam s hraním
v hranách osudu.
Tam stál
sám kráľ
a dbal
na bál,
na bál bez krásy.
A bál
sa kráľ
tých dám,
čo zval.
Veď vieš kam asi?!
Preto v tmách sa radí,
čelo, blesk i dúha;
príde vám bezhlavý,
veď sa nerúha.
Dnom brál
zlých skál,
tam stál
môj žiaľ,
zlomom priepasti.
Ja kráľ
som tvoj,
môj ne-
pokoj
už zas nemá s kým...
Preto rád sa bavím,
tlieskam bolesti
a už mám správny rým,
čo sa nezmestí.
Ja mám
noc lán.
Som sám,
padám.
Už ma niet. Bez viet.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár