Každý oblak raz vyprchá.
A vyprší aj ten tvoj.
Aj tvoje slzy, ty mrcha!
Prečo skrývaš nepokoj?!
Skok zo skaly ťa preberie,
pádom čosi naznačí,
tak uzavrime prímerie -
prišli na skus pytači.

Tam, za stromom, v diaľ, ktosi stál.
Tu, za domom plných sál,
nám ktosi váhal váhavo.
Margom duše - zabi ho,
sa črtalo. Hoc nemalo.
Zdalo sa to pramálo.
Úder tam, kde to bolí naj.
Zakázaný bol dvom raj.

V boku je ruka stoknutá.
V žilách hnev, krv oddania.
V srdci sa tvoriac pokuta -
moc lán, ktoré nezlania.
Na štíte nápis očista.
V hlave blázon - dočista.
Myšlienka vždy len tá istá:
Nie je biela pričistá?

Preto klamme! Ich! I seba:
"Nikoho nám netreba!"
Robievame to. Veru. Hej.
Najčastejšie. Najradšej.
Že mútime si hlavu tak,
tak i tak, i naopak.
No nútia nás aj ostatní,
čepeľ do nich - len zatni!

Tak padol démon spolu s tmou,
paladin má šatôčku.
Spolu, so svojou milenou,
tkajú sľubnú nitôčku.
Lež démon stopy zanechá,
naposled sa zasmeje:
"Mu ha, ha, ha, há. Ha, ha, há!"
Keď gavalier v krvi je.

V krvi dámy, po prvý raz,
za celý ten dlhý čas.
A tá dáma, sám arch-démon,
vedela, že práve on,
súci na hriešnu prácu je.
On... Ju teraz miluje,
pričom sú spolu v hriechu. Vie?
Je to prejav lásky. Nie?

 Báseň
Komentuj
 fotka
zerone  17. 1. 2014 07:56
Napíš svoj komentár