Teraz som si hodil mobil na nabíjačku, a z vedľajšej miestnosti je pustený televízor, takže jedným uchom počúvam inkognito. Celkom super relácia. Dnes doobedu som pozeral jeden starší test, kedy v motoristickej relácii sa testoval automobil lamborghini urus a bol som nadšený z toho všetkého. Jednak preto, že z talianskeho športového auta spravili suv, teda športovo úžitkový automobil. Priznám sa, že som ho zahliadol dokonca v susednej dedine raz v nedeľu popoludní, kam som sa šiel prejsť do zámku. Bolo to pred tuším aj vyše rokom dozadu, a bol som naozaj prekvapený, pretože vtedy to bola absolútna novinka.

No. Takže nazad sa vrátim k realite. K realite takej akej je. Čo chcem teda povedať. V nadpise sa pýtam po tretí krát, či dokážeme( nie priamo sa pýtam) vnímať zastavenie času ako dôsledok hodnoty. Nie je to moc zrozumiteľné, ale logiku to má.

Mnoho z nás, keď docieli to, čo si predsavzal, vníma všetko ako súčasnosť. Pre niekoho to môže vyslovene znamenať neopísateľný pocit. Možno práve preto, lebo niečím ťažším si prešiel, a dokázal proste vnímať niečo, čo pre neho konečne znamená niečo viac. Niečo, čo ho možno presahuje, a čo mu dáva pocit dôstojnosti, a ktoré prispieva k tvorbe hodnôt v tomto svete. Možno to znie ako fádne, ale tak by to malo byť.

Dôstojnosť našej osobnosti je priamo úmerná tomu, čo tu človek v podstate vytvorí, a po sebe zanechá. Nemusí to nutne znamenať akýsi odkaz pre budúce generácie, ktoré po nás prídu, pretože je pravda veľká otázka, čo bude o generáciu, teda horizont nejakých dvadsať a viac rokov dopredu. Ba čo viac, čo tu napríklad bude o nejakých tých päťdesiat rokov. 

Toto všetko súvisí s tým, že človek si váži momenty, ktoré sa stali, čoraz viac a častejšie si ich všíma, a vie veľmi dobre, že sú prakticky neopakovateľné, a je len na nás, ako ich využijeme.

Presne tak, ako som raz dostal takú psycho hru, že človek má k dispozícii 86 400 eur, a musíš ich zužitkovať do jedného dňa. Jasné že je to nereálne, ale tá hodnota vyjadrená nie je náhodou. Je to počet sekúnd cez jeden deň. A ako to človek využije. A práve v tomto tkvie to tajomstvo, že to zastavenie času (ktorý sa samozrejme zastaviť nedá, je to povedané len obrazne samozrejme ) je dôležité pre ľudí, ktorí si neuvedomujú hodnotu človeka, ktorého majú pri sebe, snažia sa byť individualistami, odmietajú akýkoľvek spoločenský kontakt, a majú veľmi radi akúsi sebaizoláciu, iné slovo mi proste nenapadlo, ako by som to mal presnejšie vyjadriť.

Teší sa z toho. Vníma to možno ako nejaký ošiaľ, radostný nával, ktorý v podstate podľa priania by nemalo byť konca. Ale keďže všetko má svoj koniec, človek poväčšine aj po úspechu, a aj po neúspechu predsa len akosi skoro vytriezve, proste sa z toho dostane, a život sa vráti predsa len do starých koľají.

Má z toho očividnú radosť, a dáva to všetkým naokolo najavo. Pokúša sa usporiadať nejakú oslavu na počesť toho víťazstva... svojským spôsobom. Každý totiž úspech prežíva inak. Niekto nemá rád pompézne oslavy. Niekto vyslovene nestojí o to, aby ho niekto napríklad oslavne spomínal. Niekto proste nestojí o to, aby bol niekým ospevovaný, aby si ho niekto možno viac všimol ako je to zvyčajne, aby sa o niekom proste viac hovorilo, ako je normálne. 

Záverom ešte čosi. Pri tom všetkom človeku sa môže z danej oslavy akosi zatočiť hlava. Zastaví sa mu čas, pretože áno, prežíva vo svojom živote nejaké hodnoty. Niečo proste dosiahol, za niečím sa snažil prahol po niečom, vzdelával sa študoval, a podobne, a proste konečne keď to dosiahol, pomaly zisťuje na sebe, že ten čas sa zastavil. Dosiahol nejakú hodnotu, ktorá je jeho odmenou. To všetko čo vybudoval proste zostáva. Budoval to pre seba, možno to budoval pre ďalšie generácie.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár