Moderná tematika načrtnutá v anketárskom okienku neobišla tematický okruh aktuálneho života ani tu, a to som veľmi rád. Zopakujem teda úvodom anketársku otázku ktorá znie teda takto, a na ktorú idem písať recenziu. Môže človek byť šťastný v živote, aj keď je celý život single?

Ešte na samotnom začiatku by som povedal, že vyjadriť sa o nejakom šťastí z objektívneho hľadiska práve pri tejto veľmi náročnej tematike nie je vôbec jednoduché, a práve toto núti človeku na zamysleniu sa, čo dokáže skutočne naplniť človeka. Nechcem tu písať nejaké frázy, to nie je môj štýl, pretože sa snažím byť objektívny, ale veľmi dobre viem, že je rozdiel, kedy je človek sám, kedy je človek osamotený, opustený, kedy človek je v takomto stave, a chce ho zmeniť, a kedy je človek v takomto stave, ale vplyvom nejakých okolností zatiaľ, to zmeniť ešte nemôže.

Byť single, ako moderné anglické slovíčko, ktoré postupne sa udomácnilo v našej slovenskej slovnej zásobe, myslím si, že naháňa hrôzu.

Napríklad včera som sa akurát, znenazdajky, stretol s jedným mojím známym, dlhšie som ho nevidel, s ktorým som bol kedysi v Nitre na dákej akcii, ako náhodne vybraté osoby z jedného projektu. Často som na tú situáciu myslel asi preto, lebo niektoré príjemné zážitky pôsobia tak, že človek z nich ešte žije dlhšiu dobu. Vytvára to príjemnú atmosféru, a človek aspoň má spomienky na to, kedy sa cítil v pohode, v poriadku, dobre, kedy si spomenie na niektoré príjemné úsmevné situácie a kopec srandy, o ktorú v ten deň nebola núdza. Živo si na to spomínam, a napriek mojej prvotnej nevôli, ako to koniec koncov býva, som bol veľmi rád, že som to celé absolvoval. Pre mňa bolo zaujímavé, že pôvodne som tam nechcel ísť. Bola to v podstate dobrovoľná akcia, ak sa pamätám, s dodatkom, že je potrebné ju absolvovať, aj keď najprv ako spomínam som tam nechcel ísť. Koniec koncov každá skúsenosť, ako som sa presvedčil je koniec koncov na nezaplatenie, a som veľmi rád, že som to aj absolvoval. Nevytvorilo mi to síce osobné šťastie, ani som nezbohatol, ani som nespyšnel, ani som o nič neprišiel, ani som nič nezískal, ale predsa vprostred toho všetkého som nazberal cenné skúsenosti. Dodalo mi to odvahy, spoznal som niektorých ľudí, aj toho konkrétne, s ktorým sa dá proste zmysluplne rozprávať, a každý nový jeden kontakt je zaiste veľmi vzácny.

V krátkosti by som si dovolil citovať mne neznámeho autora, volá sa Sydney Smith, nikdy som o ňom nepočul, ktorý zdieľala jedna moja kamarátka, posledne som sa s ňou stretol síce nedávno, bol som celkom rád, poznáme sa z kostola, ktorá práve v týchto dňoch sa zasnúbila. 

Znie takto. ′′ Milovať a byť milovaný, je najväčším šťastím existencie." (Sydney Smith)

Áno, na margo tohoto nadpisu som zvolil v podstate opačný prístup, a teda zamyslieť sa nad tým, že vprostred (ďalšie moje obľúbené slovo) týchto záležitostí, ktoré sa týkajú spoločenstva, sa pýtam, či človek dokáže byť (minimálne svojím spôsobom šťastný) aj keď je single.

Mnoho ľudí má skúsenosť, že minimálne od jednej jeho známej osoby odznelo, že jemu, jej, je dobré a vyhovuje samota ako taká. Možno nejaký človek je možno zavalený množstvo práce, vďaka, alebo napriek tomu pri tomto veľkom tempe nedokáže na niečo podobné ani pomyslieť, možno aj v akomsi pokročilom veku.

To môže človeka formovať na niečo dôležitejšie, a síce, že človek dokáže prežiť možno v nejakom inom stave. Stále ja osobne dokážem byť optimisticky naladený aj vprostred mnohých prekážok, ktoré sa mi dostalo. Nepoviem priamo, že teda som si na ne zvykol, alebo nezvykol, ale skonštatujem jedno jediné.... dá sa to.

Pretože šťastie od toho nezáleží. 

Nemôžeš si z niečoho, alebo niekoho vyslovene vytvoriť dáky idol, horšie povedané modlu, vďaka ktorej sa teda buď dokážeš, alebo nedokážeš v zásade existenčne, existencionálne hýbať. A toto všetko teda môže spôsobiť, že človek, ktorý si postupom času zvykne na inakosť, dokáže oveľa ľahšie nájsť účinný recept na... na prekonanie v niečom seba samého, na bojovanie s niektorými neduhmi, za bojovanie s niektorými démonmi, moderné slovo, teda viesť nejaký zápas, v ktorom nemusíme mať rovnocenného protivníka, a obyčajne človek... v niečom nedokáže možno fatálne uspieť, nedokáže to ustáť tak, aby to viedli predovšetkým k celkovej jeho spokojnosti, ale častokrát konštatujeme azda jedno jediné.... "taký je život..."

Som veľmi rád, že človek si dokáže proste nájsť toho človeka, o ktorom minimálne na základe akejsi vonkajšej a vnútornej podobnosti dokáže pudovo odhadnúť, kto konkrétne bude ten, tou, s ktorým, ktorou bude daný človek po svojom boku zvyšok svojho života, ktorý by napriek všetkým životným úskaliam bude verným, stabilnou oporou toho druhého človeka, a samozrejme to isté by sa malo teda vyžadovať a očakávať aj od neho samotného, to znamená, chcem tým povedať asi toľko, že toto všetko proste musí byť naozaj vzájomné, pretože....


Pretože v opačnom prípade... prakticky nič opačne myslené, nemá zmysel. Je to veľmi široká tematika, práve preto sa do nej púšťam v tom zmysle, že mám úmysel v toto tematicky pokračovať v mojich úvahách, ktoré teda postupne by som veľmi rád dopĺňal.

V krátkosti medzi písaním som im zo srdca vyjadril moju radosť, kde som nezabudol na duchovný kontext spoločenstva ako takého ktorú citujem takto... "Pán Ježiš nech je v centre vášho spoločného života a úsilia ozdobiť spoločný život milosťou Ježiša Krista.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár