Dostal som teda podnet, ešte pred nejakým časom, kedy som sa pýtal, kto mi poradí nejakú tému na blog. Takže sa teda do toho púšťam a som celkom rád. Doteraz, teda mesiac aj niečo som používal počítač, ktorý mal veľký monitor, môj, ktorý som používal doteraz a od teraz teda odo dnešného dňa ma monitor značne menší. Predsa sa tomu teším, pretože je aj komplet vyčistený. Som veľmi rád, že mám pri sebe zopár kamarátov na ktorých naozaj sa viem spoľahnúť. Nikoho nechcem v nijakom prípade využívať, a všetko som samozrejme do centa vyrovnal. Je to podľa mňa veľmi dobré, pretože keď človek má možnosť niekomu pomôcť, áno, z môjho pohľadu je dobré spraviť aj niečo ako grátis, to však neplatí a neznamená v prípade, kedy človek proste má v niečom vo svojom svedomí to nejako aj vrátiť. 

Aby to proste bolo spravodlivé. Ja vnímam ostro spravodlivosť, hoci nie raz som pocítil proste strach.  Strach v tom zmysle, ako píšem v nadpise, či je odpustiteľné nevedieť odpúšťať. Pretože na všetko potrebuje človek vyzrieť. Nič nejde len tak. Veľakrát chceme všetko tak spontánne, bez akéhokoľvek rozmýšľania.  

Tento zaujímavý citát som dostal teda ako podnet od blogerky, a som veľmi rád. Pokúsim sa teda o ňom niečo napísať, a tuším, že to nebude len na jeden článok. O čo teda ide sa pokúsim teda zmieniť v riadkoch nižšie.

Vieme, že čo človek raz povie, raz urobí, aj v dobrom, aj v zlom, aj menej dobrom, aj menej zlom, už to nevráti nazad. Píšem to teda v štvorakej variante, pretože nie všetko, čo je dobré je najlepšie. Nie všetko, čo je zlé, je najhoršie, a práve z tohto asi vyplynulo to známe porekadlo, že nič nie je také zlé, žeby sa to nemohlo obrátiť na dobré. A že človek z toho zlého proste sa dokáže poučiť a vyvarovať sa do budúcna.

Pýtam sa teda, či je odpustiteľné nevedieť odpúšťať. Ak mám povedať pravdu, táto tematika do blogu ma mierne zaskočila, pretože sa riadim jednak riadkami Písma svätého, teda biblie, snažím sa predsa riadiť aj svojim rozumom. Každý človek má rozum, a kto je psychicky zdravý a dokáže teda zdravo a triezvo, racionálne uvažovať, vie, že ....

emócie proste v človeku síce ostávajú istý čas, ale postupom času opadnú. A dá sa povedať, že tak, ako najlepší kamaráti sa niekedy vedia veľmi povadiť, vedia sa rýchlo aj udobriť. Vedia sa proste rýchlo aj udobriť, pretože vedia veľmi dobre, že to, čo človeka spája, nie je zlo, ale opačne, dobro. 

Dobro spája človeka predsa od prvotných biblických čias, dobro spája rozprávkové bytostí, kde sa všetko zlé raz na dobré obráti.

Záverom by som chcel povedať asi toľko, že človek "všetkého" píšem teda v úvodzovkách, nie je schopný, a teda na všetko potrebuje čas. Vec odpustenia je o to háklivejšia, že zvažujeme možnosť priblížiť sa opätovne k človeku, ku ktorému možno sme stratili akúkoľvek dôveru. Nejde o to, či človeku odpustíme, alebo nie. Odpustíme.

Čoby nie. Všetko sa dá odpustiť, a taktiež neexistuje hriech, ktorý by sa nedal odpustiť, ale je otázka, či človek sa s niečím dokáže aj emočne vyrovnať. Žiaľ, musím povedať, že toto aspoň podľa môjho názoru, teológia, filozofia rieši len zriedkavo.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár