No. Nie raz sa mi stáva, presne ako hovorí jeden spevák vo svojom klipe, normálne to nepočúvam, teraz budem iba čisto parafrázovať, neviem presne ten text, ale snáď vystihnem tú podstatu, že mám okolo seba veľa priateľov, ale občas sa mi stane, že neviem komu sa mám ozvať.
Znie to teda paradoxne, a teda aj nám sa stáva, že človek má predsa nie jedného kamaráta na čete. Môžem teda mu napísať, môžem sa ho na niečo opýtať, rozprávať sa na nejakú tematiku, ktorá nás môže v niečom aj spájať, môže nás v niečom možno rozdeľovať, aby som na základe tých odlišností, alebo podobností prišiel na to, v čom sa teda od niekoho vymedzujeme, alebo práve naopak, v čom sa dokážeme spojiť.
Práve preto je to dôležité, aby sme spoznali, či s dotyčným ideme stavať múry, alebo ideme opravovať mosty. Človek spravidla začína od začiatku, len je nie dobré, kedy človek stále v niečom len začína. Stále sa niekde musíme častokrát predstavovať, možno meníme nejaké pôsobiská, tam nán niečo nevyhovuje, ideme z tade preč. Prídeme na druhé miesto. Spočiatku vplyvom akejsi eufórii, že konečne som sa vymanil možno z nejakého stereotypu, chválime všetko, čo nám príde pod ruky. Chválime všetko to, s čím novým som sa postretol za ten pomerne krátky čas. Človek je ohúrený, je očarený, ale ako vieme, že všetko to môže pripomínať provplánový ošiaľ, ktorý možno rýchlo pominie, a všetko sa vráti možno do tých oných starých koľají.
To všetko preto, lebo začíname zas stavať v niečom múr, ale najprv by sme mali opravovať mosty.
Most môžem vnímať ako prekážku, pretože sa dá popod neho ísť. Na most častokrát sa stúpa. Teda je v nejakom mieste vyvýšený, a isto človek so slabšou kondičkou zvládnuť len tak na pešo prejazd je prekážka, ktorú zdolá možno len veľmi ťažko oproti mladému človeku. Mladý človek vníma most napríklad príležitosť prebehnúť ho behom, lebo je tam kopec, do ktorého sa stúpa. Všetko je teda o našich prioritách. Teda všetko je akýsi uhol pohľadu.
Keď som bol študent, tak som niekedy zvykol chodievať domov niekoľkými rôznymi cestami. Jedna cesta sa ale dala absolvovať tromi rôznymi spôsobmi. Znie to neuveriteľne, ale vysvetlím ako. Paralelne vedľa nadjazda, po ktorom chodia autá sa nachádza tzv. malý najdazd, cez ktorý chodia normálne chodci a slúži vlastne ako premostenie medzi sídliskom a vstupom do mesta. Pod ním sa nachádza železničné priecestie. Ako dobre vieme, nie je vyhradené pre prechod chodcov, tade chodci nesmú chodiť, ale občas sa stáva, že nie jeden chodec proste si chce skrátiť túto cestu práve prejazdom cez železničné priecestie.
Na veľkom nadjazde vzniká nebezpečenstvo od vozidiel, ktoré môžu chodca ohroziť, a nie jeden chodec takto riskuje, železničné priecestie je pre chodcov zakázané, a jediná alternatíva je teda malý nadjazd.
A takto to vidím aj v živote, ak to mám preklenúť do reality, ktorá nás obklopuje, že častokrát máme niečo na dosah, už to môžeme dosiahnuť, a predsa sa nám v niečom opätovne vzdiali. Častokrát to, čo máme na dosah, tade cesta nevedie, a nejestvuje tam ani most, cez ktorý by sme mohli prejsť.
Je ťažké povedať niečo také, že si stále niečo chceme len zľahčovať, pretože o to ide. Zľahčovanie si života neznamená, že nechceme prijímať niečo ťažšie, ale preto, pretože nie každý je nastavený tak, že je v niečom proste cieľavedomý, nie každý je taký, že nepozná hranice, a keď má prejsť päť kilometrov, prejde ich sedem. Ja som osobne taký.
Záverom tohoto článku by som chcel zdôrazniť to, že v živote sú veci, ktoré sú veľmi jednoduché, ale vplyvom našich stavaných prekážok si častokrát niečo len sami znemožňujeme, sťažujeme to, čo je v podstate ľahké. Je ľahké niekomu sa možno poprosiť o prepáčenie, vidíme, že v živote často ide o nejaké malé nedorozumenie, ale pritom je to také ťažké, a najradšej toho človeka by sme nechceli vidieť, a pričom stačí tak málo.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár