Znenazdajky som sa pustil do druhého pokračovania tohoto blogu, ktorý som pridal ešte niekedy koncom júna, tesne pred začiatkom letných prázdnin. O čo teda ide, zmienim sa teda v riadkoch nižšie.

Vo svete zaznamenávame x príkladov, ktorých to celkové dobro, pozitívum vyvolá určite nadšenie v človeku, poteší srdce, dušu, myseľ, a takto dokáže človeka pritiahnuť ku konaniu akéhokoľvek dobra práve príklady.

Vieme veľmi dobre, že človek na základe nejakého vzoru, nejakého príkladu, ktorý vidí u človeka, dokáže v ňom prebudiť to dobro, ktorým oplýva, a zistí presne tak, ako to hovorí žalmista.... "skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán.." človek podľa nejakého očividného príkladu dokáže proste odhodiť bremeno a záťaž hriechu, ktoré pramení z nedostatku dobra. 

Už teda vieme dobre, že zlo je nedostatok dobra. Teda aby som to lepšie upresnil, nejde vôbec o to, že zlo je opak dobra, a teda dobro je opak zla. Ono to nie je celkom tak. Vždy tam, kde absentuje dobro, v akejkoľvek forme rozmáha sa zlo. Je to veľmi jednoduchý príklad. Ste proste v nejakej spoločnosti. Možno vám je aj dobre. V každej partii sa tvoria akési skupinky, ten sa kamaráti s tým, tá s tou, a takto by som mohol pokračovať, je to normálne, pretože v nejakej väčšej skupine nie je možné s každým sa napríklad spoznať osobne. 

V práci kde som kedysi robil a mal asi 300 kolegov spolupracovníkov, je samozrejme nemožné zapamätať si mená všetkých, s ťažkosťou podľa krstného mena, ako tak sa to dá, ale bez šance podľa priezviska, a keď sa človek s niekým stretá napríklad na ulici a podobne, v obchode, a pristaví sa, tak človek potom si zapamätá, kto to je, kde sa vidia, čo spolu napríklad zdieľajú, ale to nielen v aktuálnosti, ale aj dávno po tom, čo napríklad v tej danej práci už nepracuje, predsa cíti, že ho spája s niektorými ľuďmi akési silné citové puto. 

Nemusím, aj keď celkom isto môžem, to nevylučujem ja osobne, som otvorený a spontánny človek, s každým hneď napríklad sadať si v kaviarni na kávu a na debatu, hoci viackrát som takto viac vecí riešil, a bolo mi veľmi príjemne.

Človek nie vždy myslí len na zlé. Aj to je rozmanitosť sveta. Práveže častokrát vidíme, že človek, ktorý nemá uspokojené niektoré potreby (prirodzené, a mohli by sme to ešte ďalej rozčleniť, podľa stupňa potreby )vo svojom živote, necíti sa byť naplnený, rozmýšľa o niečom, čo vyslovene destabilizuje jeho osobnosť, jeho vnútorný svet. 

Častokrát človek podľahne napríklad aj zveličovaniu. Vo vzťahu k sebe samému, že napríklad niekoho začne z niečoho podozrievať, čo samozrejme nie je pravda, a je to celkom isto mimo realitu, pretože je to len čisto sentimentálny pocit, teda keď niekto akési momentálne citové rozpoloženie povýšime nad akúkoľvek racionálnu rozumnú úvahu. Vtedy naozaj môže vo vzťahoch nastať katastrofa. 

Stačí, aby napríklad niekomu volal, možno z pracovného hľadiska, alebo len tak prezvoniť na mobil, alebo celkom isto, stačí, aby tá druhá stránka napríklad nezodvihla mobil, alebo ho nechá trebárs dlho vyzváňať bez efektu, keď sa niekto napríklad nehlási na napísanú sms, alebo mu niečo napríklad pošle cez mesenger, a podobne, človek proste si začne domýšľať, že ten človek ma musí niekde ohovárať, on proste nemôže byť vo vzťahu ku mne celkom čestný, čistý, priamy, úprimný, a takto by sme teda mohli menovať ďalej, aké toxické nánosy sme schopní sami sebe si takto nahromadiť, a úplne zbytočne sa v niečom zaťažovať. Ale na druhej strane nie sme ďaleko od pravdy, a človek veľakrát v tušení má pravdu. 

Človek to proste dusí v sebe, niekedy to je aj roky, a potom proste príde jeden moment, a človeka prepadne depresia, smútok, všetko sa mu zlieva do jedného. Na všetko je a ostal napríklad sám, sám v cudzom prostredí, kde môže byť zavalený pocitom, že síce práca je fajn, má už aj dostatok peňazí, má všetko, aj sa naje v reštaurácii, aj si kúpil nový notebook, aj si zanedlho kúpi nejakú značkovú jazdenku, ale predsa nie je spokojný, zrazu proste akokeby zaváži ten pocit nevysvetliteľného nedostatku, ktorý proste dusí v sebe, a ktorý skôr či neskôr jedného dňa dozaista prepukne.

A presne toto vidíme tento scenár aj vo svete. Človek si naivne myslí, viackrát aj kresťan, že predsa Boha vo svojom živote až tak strašne nepotrebujem, najprv mi stačí chodiť do kostola v nedeľu, potom zrazu len vianoce a veľká noc, spoveď raz za rok, veď predsa cirkevné prikázania hovoria jasne, že aspoň raz v roku sa vyspovedať, a prijať Oltárnu Sviatosť, to je samozrejme záväzná pre kresťanov východného a západného obratu, samozrejme neplatí to pre nekatolíkov, ktoré prirodzene, sviatosti nemajú, a tento kult, obradovosť nevyznávajú.


Záverom blogu spomeniem toľko, že je veľmi potrebné, aby človek dokázal zrelo rozlíšiť to, čo mu osoží pre život, a čo je pre neho viac menej toxický nános, ktorý ho zaťažuje. Nech sa vám darí.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár