Tma ... a predsa nie tá posledná.

Bezhviezdna noc v nej. Vo všetkej jej nádeji. V zmysle života. Vo všetkom ... Všetko je čierne ... A možno si za to jednoducho môže sama.

Je desať hodín večer. Svojim spôsobom je z toho aj rada. Chcela ísť spať pred dvanástou. Takto však sedí pod dekou v kresle. Jedna noha hodená na operadle gauča, druhá pridŕžajúca otvorený balkón. Nech všetko zlé ide preč. Nech to berie ten dym.

Nerobí to s ňou nič. Jednoducho vdychuje, vydychuje. Žiaden pôžitok. Dokonca so sebou musí bojovať aby dofajčila aspoň tú jednu cigaretu, na ktorú mala chuť. Berie to ako také týranie samej seba. Sebapoškodzovanie? niekto teraz sedí stratený v kúpeľni a žiletkou si tvorí cestu cez kožu ... Ona na to ide pomaly ... Ako keby skúšala čo ešte vydrží ... Dopadla celkom fajn. Jednoducho sedí a pozerá na hviezdy. Hľadá nejakú stratenú nádej ... maličké svetielko ... no nič neprichádza.

Nenávidí všetko ... To čo bolo, to čo je a dokonca možno aj to čo bude. Nenávidí základné múryy všetkého. SEBA.

Život je kurva. Bude ťa skúšať až kým Ti nedokáže, že na to nemáš. Samozrejme ak sa nepoddáš osudu, pravidlá, líniam, ... A ona sa nerada prispôsobovala. Nechcela ísť podľa toho čo niekto určil za správne. Mala vlastnú hlavu, úsudok, city, pocity. Možno to jednoducho bolo zlé rozhodnutie. Mala by sa poddať a žiť podľa daného systému. Ale čo ide podľa systému?
SAMA nevLÁDZE! TAK AKÝ SYSTÉM MÁ RIEŠIŤ?!

Ako ju pomaly zalievajú slzy, uvedomuje si že práve toto sú tie skúšky. Že niekomu ide práve o toto. Dosiahnuť to, že si človek nemôže byť istý ničím čo urobil. Žiadnym svojim rozhodnutím.

Hudba prehlušuje jej myšlienky, no nezvláda bojovať so žiaľom. Ten sa rozrastá a dostáva sa do každej bunky. Napĺňa úplne všetko ...

I need your love, I need your time - znie z reproduktorov. Potrebuje ona ešte vôbec niečo? A keď, tak čo? Pokoj? mier?

NIČ. Nie je zmysel pokračovať a práve to ju desí najviac.

Ostane v ľuďoch po smrti človeká nejaká pachuť? Taká ako po dofajčení cigarety. Tá, ktorá nám navráva koľko svinstva sme do seba dostali.

Ostane nejaká pekná spomienka aj v prípade, že sa kontakt ukončil v zlom?

Koľko ľudí bude mať pocit viny? Oprávnene?

Koľko ľudí si uvedomí, že treba žiť inač?

Pre koľkých bude výstrahou?

Koľko ľudí sa v tom bude zbytočne babrať?

Vždy túžila niečo spontánne hodiť do Hornádu. Z takého vysokého mostu, ktorého sa stále bála, keď ním prechádzala. Pomyslela by niekedy, že môže nechať spadnúť seba?

Studený vzduch ju preberá. Vôňa zo zapletených vlasov ju pomaly a isto omámi ...
Tá vôňa, ktorú tak milovala. Dostala ju ako darček od tety, ktorá milovala ju ...
Tie vlasy, tým vnímaním, ktorý jej ako vytúženému dieťaťu venovala jej mama.
Ten vrkoč, ktorý jej uplietla spolužiačka len preto aby mala radosť a spravila niečo s vlasmi na stretnutie s kamoškou, ktorej na nej záleží ...

Koľkým ľuďom by ublížila? Jediným sebeckým gestom, po ktorom tak túži...

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár