Stará zvráskavená žena kráčala pomaly po chodníku. V očiach smutný výraz utrpenia, ktoré deň čo deň prežívala. Kútiky štrbavých úst ovisnuté.......Tlačila pred sebou malý nákupný vozík plný haraburdia a smetí, ktoré povyťahovala z odpadkových košov. Bola to bezdomovkyňa.
Kráčala mestom, v ktorom sa narodila, vyrastala, v ktorom zažila prvú lásku aj prvé horké sklamanie.....kráčala mestom, kde strávila celý svoj život. Pozerala na budovy, zákutia, stromy, ktoré tak dôverne poznala.....Dokonca aj na ľudí, ktorých stretávala denne na ulici. Všetko tu poznala.
Zastavila sa pri veľkom dube, ktorý rástol v mestskom parku. Bol to monumentálny strom. Naširoko rozkonárený, s mohutnými koreňmi a rovnako zvráskavený ako bola ona. Tiež si prežil svoje......
Prešla rukou po jeho kôre. Pocítila dôverne známu drsnosť jeho pokožky. Potešila sa jej. Bola to jedna z mála vecí, ktoré ju ešte tešili. Obišla kmeň a postavila sa na jeho opačnú stranu, kde boli nožom vyryté iniciálky: I.K. a G.H. Tie iniciálky tam vyryl pred mnohými rokmi Georg Howard, jej prvá láska. I. K. boli jej iniciálky: Inez Klodovská. Spomínala si na ten deň, akoby to bolo len včera keď tu obaja sedeli a Georg vyrýval ich mená do tohto stromu.
Mala na sebe modrú blúzku a bielu sukňu, vo vlasoch bielu mašľu. Spomenula si, aké vlasy mávala. Dlhé blonďavé kučery. Smutne sa dotkla vlasov....husté kučery sa už dávno stratili a ostali len chumáče polepených a pochlpených vlasov. Spomenula si ako vyzeral Georg. Vysoký urastený tmavý mladý muž s akousi drsnou nonšalantnou eleganciou. Kedysi verila, že s ním prežije celý život. Ale bola vtedy ešte mladá a naivná.
Ešte raz sa zahľadela na iniciály, smutne vzdychla a s nemým výrazom na tvári sa otočila a odišla.
Kráčala pomaly mestom a pred sebou tlačila nákupný vozík. Nevedela kam ide. Jednoducho len šla. Vozík sa jej zdal s každým krokom ťažší a ťažší. Na chvíľu zastala. Musela chytiť dych. Už bola predsa len stará a aj po malej námahe sa rýchlo unavila a zadýchala. V tom jej pohľad padol na staré detské ihrisko. Všetko tam už ohlodala hrdza ale húpačky vyzerali ešte zachovalo.
Tie húpačky dôverne poznala.
Vozík nechala na chodníku a vykročila na trávnik, ktorý ihrisko obkolesoval.
Zamierila rovno k tým húpačkám. Milovala ich. Ako malá sa tu hrávala skoro každý deň. Sadla si na jednu z nich a pomaly sa začala hojdať. Bol to ukľudňujúci pocit. Zavrela oči.
Uvidela svoju mamu, krásne mladú a zdravú a videla seba ako malé dievčatko, ktoré sa veselo hojdá najvyššie ako len vie. Bolo také šťastné a bezstarostné. Mama sa na ňu milo usmievala a prihovárala sa jej nežným hlasom starostlivej matky. Jej mama by pre ňu spravila všetko. Sama vychovala 5 detí a drela ako kôň, len aby mali čo do úst. Snažila sa, aby sa jej deti mali v živote lepšie ako ona. Priveľa práce ju však zmorilo a ona umrela ako chudobná a po sebe zanechala 5 opustených bytostí.
Spod zavretých očí sa jej začali rinúť slzy. „Odpusť mami, že som ťa sklamala a premárnila všetko, kvôli čomu si ty tak drela. Prepáč, že som premárnila svoj život ,“ povedala sediac na hojdačke, ktorú v detstve tak milovala a odišla do ríše večného pokoja a zabudnutia.

 Blog
Komentuj
 fotka
cotessy  17. 5. 2007 18:01
pekna....najlepsie su vety: Kedysi verila, že s ním prežije celý život. Ale bola vtedy ešte mladá a naivná.... jj.. mlada a naivna....naivna...preco sakra nie som naivna?
Napíš svoj komentár