Zadívala sa hlboko do priepasti. Tam niekde dole, v tej tme, ju čaká vyslobodenie z tejto bolesti, zhuby tohto sveta. Tam sa skončí jej trápenie. Už nikdy ich nebude musieť vidieť, už nikdy kvôli nim nepocíti v očiach pálčivú bolesť sĺz. Už nikdy nebude musieť prežívať to isté.
Pomaly sa posunula bližšie k zrázu. Kamienky pod jej nohami sa pomaly kotúľali v ústrety tej čiernote. Blížilo sa to........
Skočila.
Nápor vetru jej odhrnul vlasy z tváre a tak ako okolo nej prúdil vzduch, tak sa jej v hlave začali premietať spomienky na život. Spomínala na detstvo, svojho otca tyrana, mamu, ktorá sa o ňu nikdy príliš nezaujímala . Na svoje falošné priateľky a egoistických priateľov. Až jej v hlave vyvstala spomienka na to posledné, čo za svojho života zažila. Spomienka na zradu.
Lucciana bola jej priateľkou, oporou. Vo všetkom bez výnimky. Bez nej si nevedela ani len deň predstaviť. Pokiaľ sa nestalo to, čo sa stalo. Pokiaľ jej nezobrala jedinú lásku jej života...
Marcus bol dokonalý, aspoň v jej očiach. Bol krásny, inteligentný, milý, chápavý. Po neskutočne dlhej dobe sa zamilovala a bola konečne opäť šťastná. Lucciana a Marcus boli jediné dve osoby, kvôli ktorým ráno vstávala z postele a pre ktoré nemohla večer nikdy zaspať. Boli jej všetkým. Celý jej svet. Ale......
Ona Lucciane verila. Bola by jej vložila do rúk aj svoj život. Vložila jej však do nich niečo oveľa cennejšie. Vložila jej do nich svoju lásku.
Myslela si, že pre Luccianu, bude Marcus tabu. Stalo sa však niečo, čo neočakávala ani v najhoršej nočnej more.
Zrazu bol Marcus akýsi odmeranejší, podráždený, už nemal toľko lásky vo svojom pohľade pre ňu ako predtým. Všetky svoje pohľady vyčerpával na Luccianu. Boli to pohľady plné zadúšajúceho tajomna, ktoré jej vháňalo do očí slzy zas a znova. Oni dvaja mali zrazu niečo, čo patrilo len im dvom. Niečo krásne, z čoho bola ona vylúčená. Niečo, o čom si myslela, že to bude s Marcusom prežívať len ona. Mali svoj vlastný svet a ona doň nepatrila.
Vedela, že s ním nikdy nič nemala, jednoducho nemala odvahu mu povedať o svojej láske. Mala však niečo o čom si myslela, že jej to nikto nemôže zobrať. Teraz tu stojí ako človek, ktorému vzali niečo, čo bolo preňho veľmi dôležité. Vzali jej sny....Sny, ktoré boli jej únikom pred realitou krutého života. A ona sa bez nich cítila taká nahá.
„Chcela som vám priať len to najhoršie,“ kričala do vetra, „ale ľúbim vás. Buďte spolu šťastní. Ja už nemám pre čo žiť...“Zavrela oči a nechala sa unášať symfóniou prichádzajúcej smrti........
Otriasla sa. Bola jej zima. O jej telo sa obtieralo niečo klzké. Niečo na hmat veľmi nechutné. Otvorila oči. Zistila, že leží v bahne. Pôvodne biele šaty boli teraz zamazané od blata, ale ešte stále veľmi výrazne kontrastovali s jej havraními vlasmi. Napriek tomuto všetkému by vyzerala celkom normálne nebyť tých krídel čiernych, ktoré jej vyrastali z chrbta. Hodvábne perie bolo zmoknuté a špinavé no aj napriek tomu vyzeralo majestátne.
Pomaly vstala a poobzerala sa. Stála pri čerstvo vykopanom hrobe na cintoríne. Na ich mestskom cintoríne. Čierna diera v zemi vyzerala veľmi odstrašujúco. Zahľadela sa na náhrobný kameň a z hrdla sa jej vydralo zastonanie. Uvidela na ňom len dve slová, na ktoré hľadela ako zhypnotizovaná. Klaudia Dulcinová. Stála pri svojom hrobe......... Tá zívajúca čierna diera v zemi vyzerala zrazu tak milo a lákavo, že ju napadlo aké by to bolo len tak si do nej ľahnúť a zaspať. Spať spánok bezsenný.
Podlomili sa jej kolená a ona klesla späť do toho chladivého bahna. Chlad už ale teraz nevnímala. Nevnímala vlastne nič. Zaoberala sa len jedinou myšlienkou: Akoto, že som zase tu?
Zostala tam ležať niekoľko hodín. Stratila pojem o čase. Vlastne jej bolo teraz úplne ukradnuté koľko je hodín. Čas ju už nezaujímal.
Z diaľky k nej doľahla melódia smútočnej piesne a o necelé dve minúty sa spoza rohu vynoril sprievod trúchliacich. Štyria muži vpredu niesli na svojich pleciach truhlu. Vedela, že by v nej malo ležať jej telo, ale neležalo. Hnilo teraz dole na dne priepasti. Truhla bola len symbolická....
Zahľadela sa na tváre ľudí, ktorí sa s ňou prišli rozlúčiť. Videla mamu, ktorá ledva chodila, otca, ktorému na jej veľké prekvapenie stekala po líci jedna jediná obrovská slza. Sestru, priateľov, spolužiakov, rodinu a ..............ľudí, kvôli ktorým si vzala život. Navzájom sa podopierali. Obaja v čiernom, tváre strhané, oči uplakané. A predsa spolu pôsobili šťastne. Chcela od nich odtrhnúť pohľad, ale nedokázala to. Ten pohľad ju fascinoval. Nakoniec mala pravdu....
Obrátila tvár do neba a zavyla smútkom zúboženého človeka.
Pozorovala pohreb, videla ako ľudia plačú, ako hádžu kvety na jej ponárajúcu sa truhlu. Videla ich odchádzať. Videla ako hrobár jej truhlu zahadzuje hlinou. A ako povrch úhľadne udlabáva. Zostala tam ešte aj dlho potom čo ostatní odišli. Nevedela, kam by mala ísť, čo by mala robiť. Hľadela na ten kúsok zeme, ktorý tu po nej pre ľudí ostane a na ten náhrobný kameň, ktorý každému pripomenie, kto tu „leží“.
Zrazu spozorovala, ako sa k jej hrobu blížia dvaja ľudia. Napriek narastajúcej tme videla, že sa vedú za ruky. Keď prišli bližšie, spoznala v tých dvoch ľuďoch Luccianu a Marcusa. Prišli k jej hrobu, kľakli si na zem a pozorne sa zadívali na jej meno vtesané do mramoru. „Nikdy sme nechceli aby to takto skončilo. Ja viem, že to kvôli nám si odišla. Keby sme vedeli, ako to dopadne, nikdy by sme to nespravili.“ Lucciana sa rozplakala. Na zem dopadla jedna jej slza. Klaudia vykríkla bolesťou. Pálilo to! Marcus otočil tvár jej smerom. Vedela, že ju nevidí, ale ten pohľad ju tiež pálil. Dokonca ešte viac ako Luccianine slzy. Už to nevydržala. Musela odtiaľ zmiznúť, ďaleko od nich dvoch, najďalej ako sa bude dať.
Roztiahla svoje novonadobudnuté krídla a vzlietla. Prišlo jej to úplne prirodzené. Pre toto sa narodila.
Letela ďaleko a všade kam prišla priniesla zo sebou aj smútok. Každá slza ju pálila ako rozžeravený kus železa na jej tele. Bola odsúdená trpieť na veky vekov Ani na jednom mieste nedokázala dlhšie vydržať. A tak stále menila domov, smer.... Smútok sa stal jej najvernejším priateľom a ona jeho. Bola to nerozlučná dvojica.
Stala sa anjelom smútku.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
sasetka
2. 3.marca 2007 20:33
Bol to len pokus,ale ved ohodnotte sami
Napíš svoj komentár