Medard mal dobrý deň vykročil teda o čosi rezkejšie. Západ slnka mal za chrbtom a východ pred sebou. Sledovať ich naraz bol pre človeka skutočne silný zážitok.
Mimi videla Medarda z diaľky. Sklopila oči a veľkú kyticu kvetou nachystanú pre Medarda inštinktívne schovala za chrbát. Začala sa červenať a o chvíľu táto červeň zaplnila celý priestor v rozmedzí troch metrov. Ľudia si hundrali popod nos a na preplnenej ulici sa červeni vyhýbali iba s ťažkosťami. Jeden pán v čiernom baloniaku dokonca hrozil päsťou, že to bude hlásiť. Vraj to má komu hlásiť a ten komu to bude hlásiť ho aj vypočuje. Nestihol už ale povedať, či s tým ten komu to bude hlásiť aj čosi urobí, pretože zmizol v haravare rušnej ulice. Mimi si nevedno prečo vybrala z náprsného vrecka vreckovku a silno ju v ruke stlačila. Vreckovka tento tlak nevydržala, náhle sa skvapalnila a podobne ako Medardova rybka zmizla do zložito vybudovanej mestskej kanalizácie. Aj Mimi raz dostala od Medarda talizman pre šťastie. Bol to osemnásť kilový topás z Pobrežia Slonoviny, do ktorého bolo diamantom vyrezané: „Slony tu NEŽIJÚ!“, samozrejme v Africkom dialekte. Mimi sa vždy smiala, že tam je určite napísané: „Navždy s tebou Mimi!“ a dva dni ten talizman so sebou všade nosila. Vzhľadom na jeho nepraktickosť sa však rozhodla tento topás nechať doma na poličke, po ktorej prasknutí sa jej zrútila celá vstavaná konštrukcia dreveného nábytkového kompletu. Vtedy sa s Medardom zhodli, že to možno nebude talizman pre šťastie, ale kameň prekliatia. Darovali ho do miestneho Natur, Stein und Mineral Pinakotheke, ktoré od tej doby dvakrát podupali slony. Mimi po chvíli konečne zodvihla pohľad a prestala sa chvieť od návalu bezbrannej hanblivosti, ktorá ju prepadla vždy keď uvidela Medarda. Na Praczelplatz, kde Mimi stála, mala v tej chvíli začať vyhrávať zvonkohra. Jeden z panáčikov, ktorý mal byť jej hlavným aktérom, sa však nadobro a definitívne posledný krát urazil. Ako na potvoru bol to práve ten, ktorý vedel kedy presne má zvonkohra začať. Ostatní panáci preto začali nervózne pobehovať a zvonkohra sa tým premenila na reťazovú paniku, ktorú však prítomní diváci ocenili búrlivým potleskom. Tlieskali najmä z toho dôvodu, že im táto panika pripomenula časté a nevysvetliteľné požiare neďaleko miesta kde operoval hlásnik-predavač. Mimi sa opäť zadívala na ulicu, no Medard jej medzitým zmizol v dave. Tento fakt Mimi natoľko rozhodil, že sa jej jemná konštrukcia zrútila na malý obrubník na ktorom stála, aby videla cez hlavy všetkých vysokých ľudí, ktorý dnes ulicou prechádzali a spustila usedavý plač. Plakala pretože nevidela Medarda, ale aj preto, že predtým rozpustila svoju vreckovku, ktorou by si mohla utrieť oči. Nakoniec aj preto, že bol utorok a teda deň kedy sa z neznámych príčin vždy s Medardom minú.
Medard zbadal Mimi v dave plačúcu na zemi a vnútorne sa zhrozil. Pochytal všetky talizmany a úpenlivo si želal aby to nebola pravda. Medard celý zbledol, celý sa zarosil, celý zmokrel a držal pohľad zabodnutý do Mimi. Mimi tam sedela a plakala. Sedela a plakala práve vo chvíli, keď sa mali stretnúť. Tým pádom isto dúfala v nestretnutie, pretože chce Medardovi čosi strašne povedať. Nemohol uveriť vlastným očiam. Nafúkol hruď a krokom pyšného vojenského generála vykročil k Mimi. Prach odlietal spod jeho podrážok a cestou k Mimi neváhal zašľiapnúť nejedného holúbka. Holúbky sa snažili uskakovať, pretože vyletovať nemohli. V meste panoval prísny zákaz letu holubov, ktorý vydobil Columba livia I., výmenou za upustenie od zákazu kŕmenia v plnom rozsahu mestského centra. Táto zmluva sa mnohým holubom zdala nevýhodná, ale mestským úradníkom sa podarilo zapchať im hrdlá riadnymi porciami „voľného zrna k vrhu pre holuby“. Medard sa postavil nad Mimi a veľmi okázalo si odkašlal. Mimi zodvihla hlavu, zbadala Medarda a od šťastia sa jej plač znásobil, až sa začala voda zhromažďovať v topánkach okolitých obyvateľov mesta. Tí boli opäť rozčarovaní a opäť sa objavil aj pán, ktorý kričal, že to všetko nahlási. Medard sa pohľadom opýtal Mimi čo sa deje, no tá nedokázala cez prúdy sĺz povedať ani slovo. Pokúsila sa teda aspoň o úsmev a ten v prúde sĺz pôsobil ako grimasa. Medard ihneď pochopil, že za všetkým stojí klaun. Napol sa ako struna silomeru, zodvihol ruku do vzduchu a výrazne ňou pohrozil smerom k cirkusu Die Zirkus und Sohn. Mimi ho chytila za košeľu a po jeho gombíkoch sa vytiahla až k jeho tvári. Výrazným gestom mu naznačila, že dnes o cirkus nejde a že pletky s miestnym Spielemachrom má úž dávno za sebou. Prestala plakať a na ústa mu dala výrazný bozk. Medard sa upokojil a Mimi ponúkol svoju ruku. Mimi ponúkla Medardovi zvädnuté kvety a Medard jej opäť nedal poznať, že je na kvety alergický.
Mimi a Medard by boli už z námestia pokojne odišli, ale v tom z miestnej fontány miesto vody začalo striekať pivo. Všetci sa zhŕkli okolo fontány a chceli sa ovlažiť chutným mokom. Kým však dav zistil, že ide o nealko, Mimi a Medard boli opäť rozdelení a stratení. Bol ďalší utorok a napriek všetkým talizmanom, napriek Miminmu neprekonateľnému zúfalstvu, stretnutie v utorok Medardovi a Mimi súdené skrátka nebolo.
Osud či sud.
plní sa mieša
s našimi menami,
životmi zvierat.
Je.
Nie je.
Nie je.
Je.
Nevieme.
Nechceme.
Boli sme.
Sme.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár