Sedím na múriku po boku Dominika. Čas si krátim sledovaním okoloidúcich. A škrabaním sa – ustavične ma niečo svrbí. Ach, tieto horúčavy, posledné týždne sa stále iba oteplieva a oteplieva... Už dávno som mal byť ostrihaný!


Zagánim na Dominika a vypustím zo seba hlboký povzdych. Dostane sa mi zato pobavený výraz v jeho tvári.

Dookola si pripomínam jeho posledné slová – nech zostanem v pokoji. Ale rastúca netrpezlivosť vo mne to stále intenzívnejšie marí. Ľahko sa mu to povie, keď on sa s ňou už pozná.

„Tuším by sa ti zišlo skrátiť,“ dá mi za pravdu. Pousmeje sa a priateľsky ma potľapká po chrbte, akoby tým povedal: Všetko je v pohode, kamarát.

Joj, ako som sa ja nevedel dočkať tohto dňa.

Zrak mi nevdojak padol na skupinku čajok šantiacich na opačnom konci fontány – opäť raz musím potláčať chuť pridať sa k nim. Dnes mi to ale ide až podivuhodne ľahko.

Myseľ mi neustále odbieha k tej rozprávkovej bytosti.

Zbožňuje prírodu, rada sa prechádza, dokonca aj beháva. Je starostlivá, vnímavá a trpezlivá, ale tiež veselá a hravá. Chutne varí a, samozrejme, má rada zvieratá. Všetko podstatné už o nej viem. Teda skoro všetko. Ostáva mi dúfať, že nie je fanúšikom horúčav a bude sa chcieť presunúť niekam do chládku.

Ejha, koľko ľudí sem odrazu mieri... Snáď bude medzi nimi!

Koľkokrát mi ju Dominik ukazoval na fotkách popri natešenom rozprávaní o tom, ako nás musí zoznámiť. Stredne vysoká postava, vlnité tmavé vlasy, sýte oči, výrazné líca keď sa usmieva... Mal by som ju vedieť vizuálne rozpoznať.

Ale kde je? Už tu predsa mala byť! Z nedočkavosti štuchnem nohou do Dominika.

Odrazu som zacítil tú vzácnu vôňu. Tú, ktorú so sebou donesie vždy pri svojom návrate od nej. Vstávam a napínam všetky zmysly, nech ju chytro vypátram.

Rezkým krokom sa k nám blíži postava v krátkych žltošedých šatách.

Obrátim sa na Dominika. Mlčí. Ale úsmev sa mu rozrastá do plnej šírky.

Prikývol:

Na čo čakáš? Utekaj! ☺

Bežím naproti tomu pôvabnému stvoreniu, ako mi len nohy vládzu. Hneď ako ma zbadala, pokľakla si a roztvorila svoju náruč, do ktorej som sa ihneď nadšene vrhol. Začnem ju oblizovať – v takejto situácii sa predsa nedá kontrolovať. Uši mi pošteklí ten najsrdečnejší chichot, s akým som sa kedy stretol.

„Ty si ale fešák,“ prihovorí sa maznavým hláskom a popritom ma príjemne škrabká po krku. Chvost sa mi toľkou radosťou div že neodvrtí.

 Vymyslený príbeh
Komentuj
 fotka
motovidlo323  29. 5. 2020 16:57
Nejako mi ale pointa ušla
Napíš svoj komentár