Netuším čo je deň
a prečo moje vedomie
nepozná tvrdú zem.
Nezočím realitu,
nepatrím do klubu,
skrývam sa do úkrytu
a v ňom hľadám záhubu.
Vytváram svet si
nerozbitný, sklený,
tmavý, svetský,
no polámaný veľmi.
Spávam s rukami
zloženými tmou,
no už netuším
koľko prebdených
nocí a snov
môj človek prežil.
Jeden je svet
jeden jediný.
Jeden je kvet
odetý do zimy.
Spriadam si pavučiny,
čakám na nebo.
Nik pre mňa nie je iný,
a nikdy nebol.
Len ty si jediný z celej planéty
a máš chuť
na pavučiny a na kvety
zabudnúť.
Už neutekám
pred menom,
prd svojou identitou,
pred sebou,
pred svetom.
Utekám pred kvantitou
za tebou.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár