Málokedy sa mi do pamäti uložili zážitky a spomienky z raného detstva, ale s mojim starkým mám spomienok hneď niekoľko. 

Aby sme boli v obraze, išlo o vtipom sršiacu ale napriek tomu rozumnú a rozvážnu osobnosť. Pri stretnutí s ním mi vždy srdce od radosti podskočilo a pery sa mi skrútili do usmievajúcej sa krivky. 

Už v mojom ranom detstve ma s trpezlivosťou na dlani učil hrať hry od výmyslu sveta. Vždy sa snažil ma viesť k poctivej hre aj napriek tomu, že mi občas hlavou nutkavo prebehla myšlienka - pri hre podviesť spoluhráčov. Starký mi vždy vtĺkal do hlavy - „poctivosťou a zodpovednosťou ďalej zájdeš“. Lebo klamstvo predsa vždy vyjde na najavo aj keď sa ho snažíš strčiť pod nepriehľadný kabát. Ale aj napriek tomu, že starký sa pevne ako uzol držal tejto myšlienky, zažila som s ním príbeh ktorý mi zakotvil v pamäti ako zaoceánska loď. 

Malá vnučka vtedy navštevovala materskú škôlku. Vždy som tam chodila oblečená ako kinder modelka. V jeden (pre mňa) nezabudnuteľný deň, očakávajúc príchod starkej, však starkú nahradil niekto iný. Začula som hlas, mne dôverne známy, s otázkou na perách „kde je moja piškótňa“. V momente som vletela ako vtáčik do náručia môjho „ňaňku“ s otázkou kam ideme a čo máme dnes na pláne robiť. Keďže starký bol náruživý hubár a v ten deň bola slnkom zaliata príroda, zavelil: „ideme do doliny na huby“. Nehladiac na moje tenké pančušky, novú sukňu, krásnu košieľku a nevhodnú obuv do hory, sme sa pobrali za hubami. Musím podotknúť, že aj keď starký veľmi rád zbieral huby, nemal vždy to šťastie naďabiť na tie jedlé. Takto tomu bolo samozrejme aj v tomto prípade. Po trojhodinovom chodení s prázdnym košíkom, starký v jednom momente z plných pľúc skríkol „piškótka! Konečne hríb“. Obaja sme sa rozbehli za úlovkom ako by nám išlo o život, nehladiac na prudký lesný svah. Čo čert nechcel, starký nezvládol terén a potkol sa o padnutý suchý kmeň. Kotúľajúc sa smerom nadol so sebou strhol aj mňa a tak sme spoločne váľali sudy plnou rýchlosťou vpred, až sme sa ocitli na frekventovanej ceste - chýbalo kúsok a oboch by nás prešiel nákladiak. Keď sme sa spamätali a dokázali sa postaviť len s odretými lakťami a kolenami, zistili sme, že moje ošatenie vyzeralo ako odev vojaka zo zákopovej vojny. Nehladiac na náš vzhľad, pustili sme sa pátrať po mojej sandálke. Keďže naša snaha bola márna, jedine čo mu zostávalo, bolo zobrať ma na plecia ako na koníka. Päť kilometrov ,až domov, ma tíšil rozmýšľajúc, ako to všetko vysvetlí rodičom - nahovárajúc ma na klamstvo, že som sa v škôlke na záhrade pobila s chlapcami. No však ja som ako vždy nevedela držať jazyk za zubami a týmto zážitkom som sa v momente pochválila celej mojej rodine... 

So starkým som zažila ešte veľa dych-berúcich zážitkov a pevne verím, že aj starký na mňa, teraz už len z nebeských výšin, neustále pozerá. 

 Blog
Komentuj
pubertslatinocelny fotka
pubertslatinocelny  31. 1. 2021 14:06
Super blog + bonus body za "rané detstvo" a nie "ranné"
Napíš svoj komentár