Tvoria ju tri domy, jeden rodinný, jeden hotel a jeden činžovný. Práve ten je asi najfrekvetovanjší, na jeho prízemí sa odohráva celý život našej Pikovickej. Stojí tu večierka, predajňa piva, bicyklov a žiaroviek. Predavači sa medzi sebou poznajú, tykajú si, strážia si obchody,keď treba a samozrejme klebetia na chodníku.
Ale o ten najvačší rozruch sa stará Karol.
Karola som prvýkratá stretla na schodoch,keď som sa vracala domov.
Bol abolútne neodolateľný. Kučeravé riedke vlasy, čierna vytetovana linka na očiach alá Tutanchamon, špinavé deravé tričko, reflexná vesta a pod ňou už len špinavé slipy a tenké nožky, no proste týpek, ktorého by chcel mať každý za suseda.
Ďalší večer som ho našla visieť na bránke pred domom, nepodarilo sa mu ju odomknúť,tak ju chcel preliezť,ale bol tak opitý, že je nepreliezol a zostal na nej visieť.
Bol najznámejšou firmou v okolí, prefláknutý jednoducho na všetky strany. Okradol hádam každého, kto býval v dostupnej blízkosti.
Kaderníčka rozprávala,ako im ukradol bicykel. Bolo to nejaké závodné kolo, ktoré kúpili synovi asi za dvadsať tisíc. Karol ho odniesol na svojom chrbte spolu s kolobežkou a strelil za pár stoviek.
Policajti ho samozrejme chytili ešte ten istý deň a naparili mu povinné práce v pivovare za domom. Karol svoju „brigádu“ pojal po svojom a hneď po práci si domov dolu kopcom dováľal sud piva.
Na prízemí domu máme malé potraviny. Predáva tam večne zamračená pani, ktorá sa ako žena narodila asi len omylom. S Karolom má vačšie skúsenosti ako ktokoľvek druhý.
Predtým, ako si zariadila u nás potraviny predávala v malom stánku. Bolo to Karolovo obľúbené miesto, chodil tam na „nákupy“ každú chvíľu. Asi štyrikrát sa mu podarilo „nakúpiť“ bez toho,aby ho chytili,ale na piaty krát ho chytili s kapsami plnými uheráku.
Preto sa predavačka samozrejme dosť poľakala,keď otvorila potraviny a jedným z jej prvých zákazníkov bol práve Karol. Potraviny zamykala denne ako trezor so štátnym pokladom, ale kupodivu sa Karol nikdy o nič ani nepokúsil. Dokonca to vyzeralo, že sa mu konečne začalo dariť, pretože si kúpil nohavice.
Bohužiaľ hromadný výdych našej malej Pikovickej ulice netrval dlho. Karola zrazil autobus.
Celá ulica s ním skoro cítila, pretože síce nikto ho nemal rád,ale autobusák sa zachoval hnusne, len si skotroľoval nárazník, či je v poriadku a pokračoval vo svojej predpísanej jazde. Karola odviezli do nemocnice so zlomenými rebrami. Vrátil sa asi o dva týždne.
Stále taký istý ako predtým, večne opitý, usmiaty, so svojou reflexnou vestou, no proste Karol.
Aj mne chýalo, že ho nepočujem o tretej ráno trieskať dverami od chladničky a prázdnymi fľaškami od piva, tak som mu pri najbližšej príležitosti venovala ten najžiarivejší úsmev,akého som len bola schopná v tom alkoholovom opare, ktorý z neho tradične sálal.
A samozrejme, hneď druhý deň sa postaral o rozruch. Vytopil naše malé potraviny. A nie tú nezrekonštruovanú časť,ale tú novo vymaľovanú, kde si majiteľka dala deň predtým naviezť nový nábytok a zariaďovala si tam pracovňu. Voda vyhodila poistky a pani nemohla v najfrekventovanjšej dennej dobe predávať. Karol len mrmlal niečo o tom,že to je strašné a že to spraví.
A naozaj. Ráno stepoval pred potravinami, tváril sa hrozne previnilo, dokonca sa červenal, keď ponúkal pomoc. Stál tam s handrou a kýbľom,ale úplne zbytočne, pretože všetku vodu utreli už večer.
Predavačka sa však nehnevala. Len mykla plecami a poznamenala: Ať je jakej je, to srdce má pořád na dobrym míste...
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
elwinko
19. 9.sept. 2008 20:37
Zvláštny to človek
Napíš svoj komentár