O zmenách, strachu a opore

Čo sa zmenilo?
V podstate nič. Som tam, kde som bola.

Tam, kde som bola dávno pred piesňou Karla Kryla z rozmlácenýho kostela, dávno pred ponúknutými čipsami.
Sedím doma, som sama, rozmýšľam nad zajtrajším obedom a píšem zoznam nákupu.

Ale niečo je iné.
To teplo, ktoré som cítila dnes. Tá opora, ktorá tam predtým nebola ale teraz je tu a len pre mňa.
Silné dlane a oči, ktoré hovoria: Neboj, sa to bude dobré, uvidíš. Som tu a podržím ťa.

Aj ja som iná.
Skúsenejšia, drsnejšia, tvrohlavejšia a pripravená bojovať za to, čo sama chcem a nechcem.

Ale aj pokornejšia. Po udalostiach z minulého týždňa pripravená prijať pomoc a podporu.
Na niektoré veci by človek nemal byť sám.
Nie som sama. Je tu a drží ma, keď sa bojím vecí, ktoré neovplyvním a ktoré som nečakala ani v mojej najhoršej predpovedi na ďalšie dni.

Problémy,ktoré boli, zrazu ustúpili pred tým strachom,neistotou a zradou ponúknutými vlastným telom. Nemá prečo a predsa podopiera padnuté plecia, utiera ustrašené slzy, tíši roztrasené dlane.

Možno som tam, kde som bola. Znovu pripravená postaviť sa k sporáku, aby mal teplú večeru a zohýbať chrbát pri upratovaní, kým on bude spať.
Ale je to iné. Stále tí istí ľudia, ten istý byt a predsa iné.

Nie som sama. A viem, že už sama nebudem.
Pretože je tu. Napriek mojej vine je tu a drží ma, vie,že ho potrebujem a je tu a nechce nikam odísť.

A to je viacej, než som si kedy želala.

 Denník

1 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu