O tom,ako som sa rozhodla, že už nikdy nepocestujem autobusom

Zomierala som.
Sedela som v tom autobuse už štyri hodiny a bola som premrznutá na kosť. Bol to totiž myslím december, sedela som pri okne a klimatizácia nado mnou bola zapnutá na maximum.
Zapla som ju tak naschvál. Už po prvých minútach,čo sme vyrazili mi bolo jasné,že bez toho jemného ale chladného prúdu vetrania to proste neprežijem.
Sedeli predo mnou dvaja chlapi. Každý ich už raz videl, dvaja tlustí chlapi v špinavých džínach s mastnými vlasami, no proste šamstri z dzedziny.
A ten na ľavo, čo sedel pri okne, ten menší s plešinou na hlave, tak ten bol moj problém, kvoli nemu som takmer rozbila okno,aby som sa dostala k čistému vzduchu.
Smrdel vražednou kombináciou 3-dnineumytého potu, cesnaku a ešte niečoho, čo by som slušne nazvala kopa hnoja. Autobus bol šialene plný a samozrejme nikto nebol ochotný vymeniť si so mnou miesto, pretože jeho odér sa vznášal v celom autobuse.
Tan pach bol všade, v mojom nose (dýchať ústami mi prišlo ešte nechutnejšie), v mojich čerstvo umytých vlasoch, na mojich čisto opraných šatách.
Po dvoch hodinách cesty v týchto podmienkach som si povedala : A dosť. Hádam takto nebudem cestovať ďalšie tri hodiny? Tá predstava ma desila viacej,ako predstava, že na mňa z klimatizácie skočí had a uštkne ma.
Dostala som nápad. Moj prvý nápad s rukou pred nosom totiž žalostne zlyhal.
Otvorila som svoju taštičku (takú malú,čo má každa ženská a z jej obsahu by postavila aj traktor). Našla som svoj parfém, ktorý som dostala pri nejakej príležitosti od mojej rozdávačnej sestričky, no proste žiaden lacný šmejd. Striekla som ním smerom k tým dvom.
Pomohlo. Síce to ten zápach nezničilo celkom,ale aspoň troška utlmilo. Mala som zo svojho nápadu fakt radosť a šťastne striekala svoj parfémik k tým dvom páchnucim obludám vždy, keď sa mi zdalo,že sa to už nedá vydržať.
Po pol hodine sa zobudili. Ten napravo zavetril nosom a zahlásil: Čo to tu smrdí? To ma síce troška nahnevalo,ale nenechala som sa odradit a poctivo striekala potajomky parfémik ich smerom. Hlavne,ked sa začali po spánku naťahovať a ich podpazučia uvoľnili všetky dovtedy skryté poklady.
Ten fešák napravo začal po chvíli vetriť nosom. Cítiš to?spýtal sa kolegu. Potom sa otočil na mňa a hovorí: Slečna prestaňte tu striekať ten smrad, nechcem smrdiet ako nejaka barova K...A

Na spiatočnú cestu som si kúpila lístok na vlak. Sú tam totiž okná a v prípade podobnej katastrofy aj krásne uličky na státie...

 Skutočný príbeh

1 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu