Ďakujem, že si

Nemám na teba veľa spomienok, ty sám najlepšie vieš prečo.
A tie, ktoré si pamatám, tak tie nie sú veľmi pekné. Ale nie sú zlé len preto, že si v nich ty. Ale preto,lebo je tam aj ONA.

Spomínam si, ako ste sa hádali. Buchol si oknom a to sa vysypalo von, bolo leto a pod oknami sa normálne hrali deti. Aj som sa tam hrávala,ale v ten deň nie. Ten deň som sedela schovaná za sedačkou. Bola som malá,tak ste ma tam nevideli. Kričali ste na seba, hádzali po sebe budíky, taniere, hrnčeky. Sedela som za tou šedou kostkovanou sedačkou a modlila sa. Modlila sa a prosila,prosila o trošku ticha, o mier a teplo, o kľud.

Bola som doma len ja, moja mladšia sestra a brat. Brat mal horúčky, blúznil, videl strašidlá, kričal. S plačom som zbehla po susedu, pýtala sa, kde je mama. No predsa v práci. Upratovačka o tretej ráno upratuje kancelárie, asi neverila. Rýchlo ti zavolala, ty si v práci bol. Prišiel si za hodinu, zobral brata do nemocnice. ONA prišla ráno, zbila ma, lebo som volala susedu a ona teba. Nenávidela som ťa, pre teba ma vybila.

Spomínam si,ako ONA sedela na sedačke a vysmievala sa ti. Hovorila ti paroháč, nezniesol si to udrel ju. Držala som na rukách dokaz tvojho paroháčstva, malú Kristínku, skočila som k tebe a udrela ťa po tvári. ONA sa smiala a ty si sa mi vyhrážal nožom.

Odsťahoval si sa. A zobral si so sebou ten malý, vyrezávaný stolík na kolečkách, pre ktorý ste sa spolu nebavili skoro týždeň, dala si ho spraviť bez tvojho vedomia, za tvoje peniaze.
Pozrel si na mňa a povedal: Veď vieš,kde ma nájdeš.
Lietala po byte ako divá a hľadala ten stolík. Tvoja malá pomsta.

Neprijali ma na vysokú. Sklamala som, povedala. Mali ma zobrať, bola som dobrá, drela som,tak ako je možné, že ma nezobrali? Ale aj tak dobre, že ma nezobrali, veď kto by to platil,no nie?to si myslela. Volala som ti. Oci, nezobrali ma. Skúsiš budúci rok, nič sa nedeje.Neskúsila som, ale ty si sa nepýtal, chápal si.

Bola som bez práce. ONA kričala, nadávala, nebude ma živiť. Okamžite ti volala, musíš posielať viacej. Vypýtal si si ma k telefónu. Nebudeš jej posielať peniaze, pošleš ich mne. Ja som dcéra, nie ONA.

Odsťahovala som sa, musela som, ty vieš prečo. Nadával si,že ma málo vidíš, vraj mám prísť. Nechcela som prísť, aj to vieš, vieš všetko, odpovieš na každé prečo. Tak si zavolal,že prídeš. A prišiel si. Zjedol si moje nedopražené fašírky, zjedol prisladký a prepečený koláč, pozeral na mňa tak hrdo,ako ešte nikdy a povedal: Šikovnú mám to ale dcéru.

Ja už to všetko viem, poznám odpovede oci.
To nie ty si pretiahol niekoho, koho meno nepoznáš, v kumbále v bare.
To nie ty si schovával tabletky rohypnolu v župane.
Ty si nemal deti s inými.
Ty si ma nenechával v noci samu doma.
Ty si prišiel,keď som ťa zavolala.
Nehádzal si na nikoho špinu, neničil moje ilúzie, nevyužíval moje snaženie.
Ty si pokorne čakal, kým všetko pochopím, naučím sa, uvidím.
Čakal si, kým ťa budem potrebovať a potom si mi ako prvý podopieral moju ubolenú hlavu.
Ja som po dlhej dobe pochopila, že mám otca. A za to ti ďakujem.

 Vyznanie

1 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu