Už od prvých čias, keď si človek začína uvedomovať, že sa na svet pozerá inou optikou ako čokoľvek, čo chodí po zemi. Optikou, ktorá je ostrejšia, ktorá vidí za horizont veci. Odvtedy človeka neprestala trápiť otázka konca, zániku, smrti, toho prečo ja viem a môj kôň nie. Existuje vlastne vôbec koniec? Alebo všetko plynie do nekonečna? Obidve predstavy ma kedysi desili a nedovolili mi užívať si život.

V eseji by som rád priblížil učenie antického filozofa Demokrita, a aj sám seba konfrontoval s jeho predstavou duše a smrti.



V antickom Grécku v období predsokratovskej filozofie sa vyformovalo myslenie tzv. atomistov. Atomizmus vznikol z gréckeho slova Atómom – nedeliteľný, neviditeľný. V základe ich filozofie boli atómy a všetko dianie prebiehalo z ich pohybu. Atómy sa zhlukujú na základe podobnosti, pohybujú sa v prázdne a tento pohyb prebieha večne, bez počiatku a bez konca. V nekonečnom prázdne dochádza stále k zrážkam atómov, čím dochádza k vzniku nekonečna rôznych svetov.

Jedným z hlavným predstaviteľov atomizmu je Demokritos z Abdér. Podľa Demokrita existujú len atómy a prázdno.



Duša bola už pred Sokratom nositeľka morálky, centrum osobnosti. Demokritova náuka o duši bola však čisto materialistickej povahy, chápal ju na základe atomizmu tiež len ako zhluk určitého druhu atómov. Všetky operácie mysli musia byť telesnej povahy, tvrdil. Dokonca myslenie je telesný proces, ktorý prebieha v celom tele. Duša mala byť utvorená z atómov guľatého tvaru, podobné aké má oheň. Dýchanie zas udržuje atómy duše vo vnútri tela. Telo a duša sú takto spojené, ale duša je aj tak pre Demokrita nadradená, a zmocnila sa vedúcej úlohy nad telom. Duša je sídlom inteligencie, emócie aj vnímania.

Veľmi romantická predstava duše ako plápolajúceho ohňa rozžeraveného dýchaním.

Celé bytie by sa ale potom dalo nazvať ako celkom dobre fungujúci stroj, kde niekedy zabudne niečo dať súčiastku, sem-tam sa to zas celé pokazí. Takáto predstava sa mi zdá neľudská, chladná až plechová. Ale keď sa chytím, tak cítim teplo, keď si fúknem do dlane tak vzduch a keď rozbijem okno cítim výčitky svedomia, ktoré by som nazval bolesťou duše, bolí to inak, ako keď si porežem ruku. Preto ak by duša bola telesnej povahy, bolela by podľa mňa rovnako ako telo.

Napriek všetkému Démokritovo šťastie pochádza z duše. Dokonca cieľ duše je pre neho dobromyseľnosť. Šťastie spočíva z nášho jednania, nie z nášho vlastníctva. Takéto myšlienky priam pohladia dušu. Keby som sa mal niečo Demokrita opýtať tak by to bola otázka: „Z akých atómov je zložené šťastie, smútok, pokoj a iné emócie?“ Produkuje ich iste aj telo, ale intuitívne snáď väčšina cíti, že akoby boli tesne pri tele a nie v ňom. Emócie vidím ako akýsi neviditeľný závoj tela.

Postupne sa takto môžeme dostať k samotnej (ne) smrteľnosti duše. Pre atomistov život duše končí so smrťou tela. Zánik duše ale v dobe atomistov bol veľmi bežnou predstavou. Demokritos chápal smrť ako postupný proces, uvedomoval si totiž, že niektoré fyziologické procesy pokračujú aj po smrti. Bál sa Demokritos smrti? Toho čo sa stane z jeho telom? Zrejme nie. Strach zo smrti je pre neho spojený s duševným nepokojom. Aj keď je umieranie dlhšie, nakoniec nás čaká koniec zmyslového vnímania, existencie. Posmrtný život ktorý je iba ilúzia, preto čo nás po tom, čo sa stane s telom. Toto sa stane s každým rovnako. S kráľom, boháčom, chudákom, klamárom. Všetci sa rozložia v prvú podstatu. Na um mi prichádza citát z knihy Genezis „Prach si a prach sa obrátiš“ alebo z knihy Kazateľ „Márnosť, len márnosť, všetko je iba márnosť.“ Život si nevie užiť ten človek, ktorý sa neopodstatnene bojí smrti. Nutná súčasť dobrého ľudského života je absencia strachu zo smrti, preto si hlúpy človek nedokáže užívať život.

Tieto myšlienky o rovnakom rozklade tiel sú mi sympatické, lebo v dnešnej dobe sa smrť veľmi tabuizuje, len sa o nej šepká. Smrť sa nechápe ako prirodzená súčasť života, ale skôr ako strašiak. A preto niekto žije tak, akoby nemal nikdy umrieť, človek beží za šťastím po zlatej trati, ruky má vystreté a cez prsty mu prúdi šťastie, ale nikdy ho nedrží. Ten kto pamätá na smrť a nebojí sa jej, sa v pokoji prechádza po tráve, zlata si vezme len toľko – koľko potrebuje, a šťastie drží stále v hrsti. Ale áno, z oboch ľudí budú o pár rokov len kosti a prach. Kde je potom spravodlivosť? V atomistickej predstave života nevidím v existencii ničoho zmysel. Ale už len to, že niekto sa nad zmyslom zamýšľa, tak cíti, že niečo vyššie existuje, že nejaký zmysel je. Aj ak to poprie, možno potom dá zmysel nezmyslu. Človek má niečo dané v sebe čo ho vedie a vie že nie je stroj. Vedie ho to vyprázdniť sa, napiť sa, najesť sa, pospať si, nájsť lásku, nájsť spravodlivosť, nájsť odmenu za život. Ak vieme naplniť potreby typu prvých štyroch, tak logicky nemôžu ostať tie ďalšie potreby nenaplnené. Len sa nenaplnia na tomto svete, ale možno v Platónovom svete Ideí. Kvôli tomu je pre mňa koncept smrteľnosti duše akýsi smutný a nedomyslený. Ja by som sa bál smrti keby som neveril v niečo vyššie, možno by to Demokritos nazval len rozprávkou. Ale kto neverí v rozprávky, ten žije smutný život. Už sa nedozvieme, ako sa Demokritovi umieralo dobre pri pocite úplnej deštrukcie ľudskej duše. Na jednej veci sa ale určite s týmto významným antickým filozofom zhodnem. Strach zo smrti bráni tomu, aby sme prežili život naplno. 




Vychádzal som aj z článku » www.klemens.sav.sk/fiusav/filozofi...

 Blog
Komentuj
 fotka
georg21  25. 5. 2017 16:05
"A preto niekto žije tak, akoby nemal nikdy umrieť, človek beží za šťastím po zlatej trati, ruky má vystreté a cez prsty mu prúdi šťastie, ale nikdy ho nedrží."
 fotka
vreskot000  25. 5. 2017 16:38
úvaha nie je zlá, len uvedom si, že náuka o duši vyplýva prvotne z kresťanskej koncepcii.... Pán, Boh, utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou“ (Gn 2,7) citoval som genezis. ps. genezis bol napísany skorej ako bola grécka filozofia. gréci sice boli "múdri" ale boli pohania a mali mylné predstavy. vieš. dajme tomu že by v niečom aj mali pravdu. ale ak si naozaj myslíš že na hore olymp sídlia bohovia a odtiaľ máme ohen, tak to je hodne mimo. oproti tomu aj tá najmenej vierohodná postavička z biblie vyplynie ako reálny fakt....
asi chápeš...
 fotka
kierkegaard  25. 5. 2017 16:51
@vreskot000 To si neuvedomím lebo náuka o duši bola už v antickom Grécku 500 rokov pred Kristom veľmi silno zakorenená, ďalej náuka o duši bola takých 1000 + rokov pred Kristom v oriente ešte silnejšie zakotvená. S tým že Genesis bola napísaná skôr ako Grécke spisy súhlasím len čiastočne, lebo knihy starého zákona boli písomne sformované hlavne počas Babylonského zajatia čiže cca 7 stor. pred Kristom. Áno, ústne zrejme existovali knihy zákona aj pred tým. Mylné predstavy mali ale ja verím tomu že Sokrates a spol sú spasený , dokonca niektorý učenci by povedali trocha laicky že to boli "pred-kresťania" (aj také názory som počul). Ďalej iba pár ľudí verilo 100% Grécky panteón, ona tá ich mytológia bola hlavne tradícia a väčšina si uvedomovala a brali to len ako mýty atď....väčšina pred-sokratikov a klasických filozofov dokonca neverila v Grécke Božstvá a odsudzovala ich (tak aj chudáci skončili heh. ) a pracovali s konceptom jedného Boha - viz. spisy Anaxagora alebo Xenofanesa. Oni tie božstvá nebrali tak ako my kresťania, mohamedáni a i. , tak to malo trocha iný význam. Odporúčam ak sa chceš viac dozvedieť tak naštudovať si učenie Pytagorasa a jeho školy, bolo to trochu psycho ale dá sa tam vtedajšie Grécke myslenie pekne pochopiť.
 fotka
vreskot000  25. 5. 2017 16:52
ps, ja ti na to napíšem niekoľko blogov, neviem to teraz hned reagovať prepáč, lebo ešte mám robotu. to, čo napíšem, bude aj moja úvaha. prečo? pretože vieš hypotéza ostane len hypotézou, a ked sa debatíme o takejto téme, nutný je kresťanský rozmer, pretože len v genezis (písana možno 10 tis. rokov pred kristom, ) sa zmienuje o duši ako niečomu, čo je esentia bytia a pochádza od Boha. takže tak
 fotka
vreskot000  25. 5. 2017 16:54
ináč veľmi veľmi ocenujem tvoju prácu!!! (tento blog) ps. ja napíše niekolko mjich pohľadov,
ešte ale nie teraz lebo utekám do kostola
 fotka
kierkegaard  25. 5. 2017 17:21
@vreskot000 Takto Genesis nie je isto, iste písaná 10 tis. rokov pred Kristom, mám 4 semestre Biblickej teológie preto viem v tomto argumentovať, písaním je to "mladšia" kniha, dokonca staršia je pieseň, piesní a iné......ale ústne má isto možno aj 3000 rokov, prečo nebola napísaná hneď vtedy? No tak logicky bolo by to bez úžitku ju písať keď že čítať vedel málo kto a v staroveku sa preto preferovalo ústne podanie (teoreticky aj preto Ježiš a a spol ohlasovali ústne učenia, malo to väčší úžitok)....okey ďakujem za pochvalu potom ma odvolaj na tvoje blogy keď budú napísané, rád prečítam.
 fotka
motovidlo323  12. 5. 2020 16:47
Nečakal som takýto hlboký rozbor tu
 fotka
szyzygi  8. 2. 2021 19:34
very nice. mohol by si nadviazat aj na epikura a dat k tomu nejaky postoj
Napíš svoj komentár