Skvelé slová ležali na papieri.
Pôsobili tak skvelo, lebo potláčali mlčanie duše človeka cítiaceho.
Cítiaceho smútok. A potom zrazu prázdne strany, vyslovili viac ako sme my dvaja spolu dokázali, za celé roky, čo sme sa nepoznali.
Rozprestrel krídla, napol ich a chystal sa k dotyku s realitou, ale uletel. Uletel ten pocit a sadol si vedľa mňa. Díval sa uprene. Hypnotizoval, aby si si ho všimol. Bol ako dieťa, ktoré je už dlho samostatné, dlho preč z domu. Túžil.
Mení sa....
Mení sa a prázdno strán sa plní obrazmi. Predtým ich však bolo viac... tam v prázdne. Vtedy, keď sa ešte len skrývali medzi atómárnymi väzbami papiera, či možno len medzi impuzmi nervov.
Je len jeden...
Jeden obraz smútiaci, že ostatné ostali mlčať a presunuli sa do prázdnych stránok niekde inde. Mimo. A tak mlčí o tom, čo sa dialo predtým. Jednému dielku je prosto smutno za ostatnými ideami myšlienkami a nápadmi. Tak nám už nikdy nepovie, čo videl predtým. Už má len túto tvár.
A ja mám šťastie, že dnes videla som prázdny papier a tú prádznu stranu nechala som po sebe počmáranú citmi.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
31. 3.marca 2016 16:25
Takto má vyzerať prelínanie poézie a prózy!
Napíš svoj komentár