Poutierala si slzy. Bolo kúsok nadránom, už sa neoplatilo líhať si. Začala sobota. Mala stále pocit, že jej vzťah, chlapec zo sna existuje. Že si niekedy dávno sľúbili, že keď sa znovu narodia budú spolu, navždy.



Bolo po víkende, utorok, po škole. Šla so spolužiačkou domov. Bola to jej veľmi dobrá kamarátka. Vošli do jej izby, chvíľu sa rozprávali a zrazu začuli hluk. “To je môj brat”, povedala. Zrazu sa dvere do jej izby otvorili a vykukli tak dve hlavy. Jedna bratova a druhá neznáma. Bol to bratov kamarát. Nevedeli že sestra s kamarátom prišli, nepočuli ich.



Zrazu si ho všimla. Bol to ON, chlapec zo sna. Vstala, rozbehla sa, otvorila dvere dokorán a skočila na neho. Brat so sestrou naveriecky na seba pozreli. “Vy sa poznáte ?”, spýtala sa jej kamarátka. ON odvetil “Nie.”, ona, “Áno.”, hneď na to povedala “Ľúbim ťa !” Bol to slušný chlapec, nevedel čo si má myslieť, odtlačil ju od seba... “Čo robíš ?” spýtal sa.



Vtedy jej to došlo, uvedomila si, že on si ju vôbec nepamätá, nepozná ju, nevie čo kedysi prežili. Nepamätá si čo si kedysi dávno sľúbili. Pustila ho, otočila sa, spadla na kolená a rukami si zakryla tvár. Jej kamarátka ich zo svojej izby hned vyhodila. Keď zamkla dvere spýtala sa jej: “Čo sa stalo ? Ty to poznáš ?” Nezmohla sa na odpoveď. Po chvíli povedala: “Prosím, spýtaj sa brata ako sa volá.”



Na ďalší deň jej to kamarátka povedala. Volá sa Jakub a chodí s bratom na basket. Keď prišla domov, rozhodla sa, že ho pôjde po baskete počkať. Bola už tma, kráčal s kamarátom a o niečom sa bavili. Keď k nim prišla tak jeho kamarát povedal: ”Tak sa maj, Kubo, už sa poznáte, tak vás nechám.” a odišiel. Jakub stál a pozeral sa na ňu, nepoznal ju, len z toho dňa čo ho objala. Chytila ho za ruku a spýtala sa: “ty si na to nespomínaš ?” Nevedel o čom hovorí. Nesmelo sa spýtal: “č...čo ?” Objala ho a oprela mu hlavu o hruď. Nevedel čo má robiť, chytil ju a vraví jej: “Prepáč ale ešte sa dobre nepoznáme.” Bola z toho smutná, ale veľmi ho ľúbila, navrhla že ho odprevadí domov. Tak mlčky kráčali vcdľa seba...



Vedela že to čo si sľúbili má v hlave, ale si to nepamätá, musí si spomenúť, tak s ním stále chodila a dúfala že si spomenie. Jakubove city nevyzerali byť opätované, bral ju len ako priateľku ale nemiloval ju. Takto ich vzťah trval dlho, pár mesiacov, stále sa usilovala o jeho lásku...



Po každom tréningu ho čakala a šli spolu domov. Chytila ho za ruku a ťahala ho od vchodu na lavičku neďaleko. Sadol si na operadlo lavičky a spýtal sa: “Čo tu ? Veď je uz tma.” Ona si mu sadla na kolená, ale kúsok nešikovne, prili sa na trávu za lavičkou. Dopadla na neho. Pobozkala ho, pád bol silnejší ako jej odvaha. Sama by na bozk nemala odvahu. Zrazu si spomenul, vrátili sa mu všetky spomienky...



Spomenul si kto je... tiež ju miluje...

 Vymyslený príbeh
Komentuj
Napíš svoj komentár