Sedeli sme za jedným stolom a vo svojich očiach sme vzájomne pozorovali iskry. Milujem ťa- čítal si v mojich. Prečo? - kričalo v tvojich. Len si ma držal za ruku a potláčal túžbu vziať ma do náručia. Všetko vo mne kričalo tak už to sprav! Keď to spravíš ty ja neuhnem len musím vedieť, že si mi odpustil...Vstali sme a šli ku dverám. Objala som ťa ako naposledy, keď si odchádzal na dlho preč. Nechcela som sa ťa pustiť ty si bol mojím šťastím. Lámala som ti kosti jednu po druhej od túžby priviazať sa k tebe navždy. Chcela by som zobrať najhrubšiu reťaz a nechať druhých obmotať nás ňou dohromady. A k tomu ťažký kovový zámok, že už navždy.So srdcederúcim vzlykom som plakala keď si ma od seba odtŕhal a otváral dvere. Zabuchla som ich spať. Ešte máme kúsok času. Prosím, prosím počúvaj ma. Naveky budeš v mojom srdci aj keď budeš zase ďaleko- a ja viem, že na mňa budeš myslieť aj vo chvíľach keď budeš s niekým iným(zaspomínaš si ale už kvôli mne svoj život meniť nebudeš). Mohla by som povedať, že ma to všetko veľmi mrzí ale nemrzí pretože, keby sme nikdy nezačali, nikdy by sme sa nedozvedeli aká silná a mocná môže byť láska aj keď láska šialená a nemožná. Potrebovala som aby ma niekto naučil milovať...aby som už nebola taká sebecká a opatrná ako pred tebou. A ty si to dokázal...a v tom dnes pokračujem...milujem ďalej...ľudí okolo seba...patrí ti jedno veľké ďakujem...držíš ma za hlavu a necháš ma nech dýcham túžbu medzi nami ale nič viac..len potiaľto...ďalej je už zakázané pre nás oboch...už nás to raz zničilo a druhýkrát by to bolelo ovela viac...nepravidelne dýcham a zaháňam predstavy, že možno raz ešte...že život je predsa dlhý..lenže on je taký krátky.....

 Vyznanie
Komentuj
Napíš svoj komentár