Armita
22. 11.novembra 2015 16:52
Bola som tým šialeným dievčaťom hrajúcim uprostred námestia na osamelý klavír o tretej ráno...
Vdýchla som mu na moment dušu.
Stal sa terčom mojich potláčaných citov a mojim najvernejším priateľom, ktorému som dokázala povedať, čo ešte nikdy nikomu (...)
Chýbal mi ako mi ešte nechýbal nikto nikdy...
Tak veľmi som si priala, aby si sadol vedľa mňa...
...a začali sme hrať našu spoločnú pesničku o láske, čo prekoná všetko a nikdy neskončí...
Chcela som sa oprieť o jeho ramená, prepletať si s ním prsty hrajúc na klavíri a ukryť sa do jeho náručia pred mojimi pochybnosťami...
...o tom, že dnes sa skutočná láska nenosí
...o tom, že ľudia si nedávajú druhé šance...
...o tom, že som ťa navždy stratila (...)
Klavír...
...smútil spolu so mnou
až kým vôkol mňa neprechádzali ľudia...
...kráčajúci do práce
Nasadila som si svoj nesmelý úsmev...a klavír mi sľúbil, že nikomu nikdy nič nepovie...ani to, že neviem naozaj hrať...
Možno znova...
...o tretej ráno znova za tebou prídem...
...vyliať si dušu...
...o tom ako chcem byť večnou melódiou tvojho srdca...
Vyznanie
Komentuj
6 komentov k blogu
1
pachirisue
22. 11.novembra 2015 17:00
takéto môžem
3
tie body tam mali nejaky hlbsi zmysel? bo ma nesmierne iritovali
6
@Antifunebracka asi som ich tam pretlačila nechtiac toľko, pretože slovami nedokážem ani len trošku zachytiť ten (po)cit, aj keď by som veľmi chcela
@Ironic ďakujem
@Bencen úprimne ma mrzí, že si sa v tom našiel...ale verím, že raz bude u teba lepšie
@Ironic ďakujem
@Bencen úprimne ma mrzí, že si sa v tom našiel...ale verím, že raz bude u teba lepšie
Napíš svoj komentár