Tento blog som zacala pisat zaciatkom marca a verim, ze dnes ho konecne uzavriem...Hoci je osveta dusevneho zdravia coraz rozsirenejsia, rozsiruje sa aj okruh ludi, ktori celia psychickym problemom alebo sa pasuju s niektorym z dusevnych ochoreni.

Tychto ludi mnohokrat nevidime, hoci ich mame pod nosom. Dovody su rozne - bud to tieto osoby velmi dobre skryvaju, bud sme nevsimavi, bud sa zlahcuje situacia, alebo si nepripustime, ze ma blizka osoba (alebo my) problem. Alebo je to kombinacia vsetkeho...

Najblizsie riadky budu pisane z vlastnej skusenosti a pisem ich v momente a obdobi, kedy sa dokazem na tuto problematiku, v suvislosti aj s tym prezitym na vlastnej kozi, pozerat racionalne a s nadhladom. (1. marcovy tyzden)

Niektore dusevne ochorenia su zrejme na prvy pohlad a castokrat su odborne odchytene uz v obdobi dospievania alebo skorej dospelosti (napriklad schizofrenia). Ine ale mozeme castokrat oznacit za 'tichy zabijak', o ktorom castokrat nik netusi. Sem by som zaradila afektivne a uzkostne poruchy - pre predstavu sem patria napr. bipolarna porucha, depresivne epizody, panicka porucha, ci uzkostna porucha v roznych podobach.

Tieto 'ochorenia' vnimam ako tichych zabijakov predovsetkym preto, ze ich ludia dokazu velmi dobre skryvat a castokrat si ani sami nepripustia, ake rozmery ma problem, s ktorym sa pasuju. Mnohokrat tu dochadza k skryvaniu problemu a skryvaniu sa pred svetom, az kym to nie je na jednu osobu pritazke, co moze vyustit do tragickych nasledkov...

Ak by som mala vytycit zopar hlavnych bodov, kedy sporozrniet, ci uz voci sebe alebo voci blizkej osobe, boli by to tieto:

1. Prudke zmeny nalad alebo tahava melancholicka nalada

Plac a hnev su vhodne v zivote kazdeho z nas. No vykricnik by mal vyskocit kazdemu, kto sa pasuje s navalmi smutku, placu, castokrat bez priciny alebo na najmensi podnet. 

2. Upadajuci zaujem o to, co cloveka drzalo nad vodou

V pripade horsich dni zvykneme utekat k aktivitam a cinnostiam, o ktorych vieme, ze na nas posobia priaznivo, relaxacne a dokazu nas odklonit alebo pomoct nam spracovat to, co sa v nas deje. Ked vypukne psychicky problem, resp. sa k nemu schyluje, castokrat dochadza k tomu, ze nam tieto aktivity prestanu pomahat. Niekedy sa dokonca stanu soustacom uzkosti a deprivacie a miesto vyhladavania sa ich zacneme stranit. 

3. Uzavretost vs. prilisna spolocenskost

Dalsou vystrahou, ze ma clovek (zavazny) problem je, ak od problemu zacne utekat od jeho riesenia. V tomto pripade mozeme sledovat 2 tendencie: uzatvaranie sa do seba a snaha vyhladavat spolocnost za kazdu cenu. Obcas sa tieto tendencie v jednom cloveku striedaju a stava sa z toho kolobeh az do isteho zlomoveho bodu, po ktorom clovek zacne vyhladavat uz len samotu. Tym bodom je, podla vlastnej skusenosti, moment, kedy dojde k vycerpaniu aj tej poslednej energie, ktoru clovek s problemom vynakladal na to, aby svoje trapenie pred okolim skryval a nezatazoval svojimi problemami.

4. Impulzivita

Impulzivita predstavuje problem predovsetkym u umierneneho cloveka, u ktoreho sa tento jav doposial neprejavil. Moze sa vyznacovat rozne: vybuchmi hnevu, impulzivnymi unahlenymi rozhodnutiami, spontannymi nakupmi, ktore su nepotrebne a podobne. Impulzivitou sa v tomto pripade snazime prekonat prazdnotu, prebudit nejaky pocit, vzruch, hocico, co by dokazalo zmenit aspon na chvilu to, co prezivame.

5. Nijakost a pocit beznadeje

Posledny bod, ktory uvadzam, vnimam ako najzavaznejsi, pretoze poukazuje na to, ze dusevny stav osoby je velmi vazny. Ci uz ide o nas alebo nasich priatelov, akonahle spozorujeme tieto znaky, mali by sme spozorniet. Ak ich vidime na sebe, je na case zacat rozpravat. Rozpravat sa s niekym blizkym, ci odbornikom - psychologom alebo psychiatrom.

Ak tieto tendencie vidime na blizkom cloveku, je vhodne naviest ho k rozpravaniu. Ak si na to netrufame, pomoze aj pomocna ruka, barlicka pri hladani a navsteve odbornika, nakolko je tento krok naozaj velmi tazke urobit. A ak osoba v tomto stave prehovori k nam, pocuvajme, co nam hovori. Velakrat to bude strucne, mozno velmi vseobecne a budeme musiet hladat hlbsi vyznam toho, co nam vlastne osoba medzi riadkami povedala. Radit nemusime, casro je to uolne zbytocne alebo kontraproduktivne. Staci iba pocuvat. Dat vediet, ze ste k dispozicii s pomocou. Nenechat v tom cloveka sameho, kedze je ta temnota a prazdnota miestami pohlcujuca a desiva, v ktorej sa clovek nestrati len vdaka tomu, ze drzi lano, ktore mu hodil niekto blizky, aby ho vytiahol. (3. marcovy tyzden)

Dnes (3.4.2021) sa posnazim tento blog dopisat. Tazko sa mi koncentruje, spajanie myslienok a ich zoradovanie do usporiadaneho logickeho celku je pre mna velmi obtiazna uloha. Aj to je jeden zo znakov (a nasledkov) boja cloveka s vlastnou dusou.

Povodne som tu chcela len vymenovat zopar zakladnych znakov, vykricnikov, pri ktorych treba spozorniet. Stalo sa to ale pre mna odzrkadlenim vyvoja mojich stavov a dusevnej (ne)pohody. 

Blog som zacala pisat v case, kedy som prestala byt (po konecne vhodne najdenych antidepresivach) po mesiacoch hypobulicka a dokazala som fungovat aspon trochu ako clovek. Bol to cas mierneho optimizmu, nadeje, takmer az manie a hyperbulie, kedy som sa snazila dohnat vsetko, co som kvoli depresii nedokazala robit.

Dokoncujem ho v case, kedy je depresia podchytena liekmi (klop klop), no vo chvilach, kedy vystupuju na povrch primarne problemy, pre ktore som sa odbornikom zverila do ruk - nespim a prezivam obrovske navaly uzkosti. 

Na den blaznov som mala kontrolu. Pred mesiacom som o tom u lekara v ambulancii dokazala vtipkovat, vo stvrtok mi uz tak do smiechu nebolo. Dalsia zmena niektorych liekov - aby sme vyriesili uzkosti a nespavost. 

Zopar dni, tyzdnov trochu intenzivnejsie premyslam nad tym, co dalej. Iracionalne popieram to, co mam nastudovane a naivne verim v to, ze ak lieky zaberu, postupne ich zacnem vysadzovat a budem to opat stara JA. Pravdou ale je, ze uz to nikdy JA nebudem. 

Bola som upozornena na to, ze je moj problem dlhodoba, zrejme celozivotna zalezitost a strach bez zjavnej priciny, ustiaci v uzkostne stavy a paniky sama a bez liekov nezvladnem. V kutiku duse verim, ze to nie je pravda a budem schopna fungovat aj bez liekov, byt normalna a neostavat paralyzovana strachom.

Vrasky na cele aj dusi mi zacina robit buducnost - co so mnou bude? Pred rokmi som si vysnivala, ze v takomto veku budem mat stabilny vztah, samostatne byvanie, mozno uz aj vlastnu rodinu. Miesto toho mam prazdnu postel v byte u otca, studujem nieco, cim si chcem splnit sen a co je momentalne mojim jedinym pevnejsim pilierom v zivote, co mozno vlastne skrz moje problemy ani nebudem moct vykonavat a kazde moje zlyhanie mi pripomina suflik plny liekov, ktore to so mnou od minulorocneho leta vlecu.

Je velmi tazke zmierit sa s tym, ze uz zrejme nikdy nebudem ta 'normalna'.

Je velmi tazke snazit sa v tomto boji aspon remizovat. 

Je velmi tazke vidiet jasny bod v buducnosti, za ktorym by som sa mohla tahat.

Je tazke o tom rozpravat. Pretoze drviva vacsina ludi tmyto slovam aj tak nerozumie, kedze to nemaju odzite na vlastnej kozi.

Je tazke najst pochopenie...

... a silneho partnera, ktory to s Fkacom vydrzi.

 Blog
Komentuj
 
 fotka
thunderstorm  10. 4. 2021 19:56


inak, čo je eFkáč? človek s psychiatrickou diagnózou?
 
 fotka
ajus19  10. 4. 2021 22:32
 
 fotka
lenkaska1  12. 4. 2021 11:11
Dobry blog, chválim ze si napisala.

A za tymi stavami, ktore mas, stoja nejake realne situacie? Ci to prichadza iba tak z nicoho nic?

v bode cislo 1 som sa trosku nasla. V niektorých ostatných bodoch som zas nasla ludi z okolia...


Úzkosť je hnusna, zažila som ju parkrat a otrasný pocit.
 
 fotka
ajus19  12. 4. 2021 15:18
@lenkaska1 dakujem, hoci mi trvalo pomaly mesiac, kym som to dala nejak do zrozumitelnej a co najmenej chaosnej formy

Prvotne za tym boli zvacsa konkretne situacie, hoci sa nejaka symptomatika obcas objavovala aj bez priciny, ale to bolo velmi mierne a nepripisovala som to ziadnemu problemu, skor som si povedala, ze to tak ma asi kazdy, ked ma nejaky horsi den. Nema to tak kazdy

Sucasne stavy nemaju zjavnu pricinu, uzkost je 'na pozadi' pritomna vzdy, do toho sa zjavuju uzkostne ataky, ktore prichadzaju bez varovania aj bez podnetov a su dost intenzivne... prave v momente, ked to prestalo mat zjavnu pricinu a zacali sa uzkosti stupnovat ako poctom, tak aj intenzitou, som pochopila, ze mam problem. Potom som dlho cakala na vyhladanie odbornej pomoci, pretoze som sa snazila zvladnut to sama, nemal ma kto postrcit k rieseniu toho problemu aj odborne. bez odborneho zasahu sa to stupnovalo a zhorsovalo dalej, kym som nezazivala intenzivne navaly uzkosti niekolkokrat denne.
To bol prvotny problem, ktory som mala, ktory ked sa zacal preliecovat, vystupil z pozadia problem c. 2, depresia, ktora so mnou zila tiez poriadne dlhy cas, co vidim az s nejakym odstupom casu... a viacmenej sa navzajom zivili az kym ma neprerastli a neboli silnejsie ako moje ja. Co uz bolo zle a vyberalo si to svoju dan v podobe neschopnosti fungovat ako doposial, fungovat ako bezny, normalny mlady clovek.

Nie je to nic prijemne, je skoda, ze velakrat sa tie problemy zlahcuju a odbijaju vetami typu 'su ludia, ktori su na tom horsie', 'neprehanaj', 'nelutuj sa', 'tiez som to zazil, ale o par minut to preslo a som v pohode', 'co ti zase je', 'vcera som mal taku depku...' a pod., lebo aj to cloveka odradza od nejakeho riesenia, problem to zlahcuje, riesenie clovek odklada a viacmenej si tym zaraba k obrovskemu pruseru.

Ono, v tych bodoch osobitne asi kazdemu napadne niekto, ci uz to je clovek sam, alebo to je niekto z blizkeho, ci vzdialeneho okolia... a pri kazdom z tych bodov treba spozorniet, co sa deje, preco sa to deje, ake mam moznosti, aby sa to nedialo, pokial to negativne ovplyvnuje mna alebo ine osoby, na ktorych mi zalezi. Velakrat vcasna intervencia dokaze odvratit alebo zvratit rozvoj tych problemov a v drvivej vacsine na to staci jeden vsimavy rozhovor.
Za problemove povazujem, ak sa tie body zacnu postupne nabalovat jeden na druhy, to je jasny signal, ze nieco nie je v poriadku a nejde to dobrou cestou a treba zakrocit.
Napíš svoj komentár