To bol sen. Konečne. Bol skvelý...obaja boli.
Teraz mám dve možnosti. Vstanem a to s úsmevom na perách...s úsmevom...s perami, ktoré mi ho, ktoré mi ich budú pripomínať, alebo zavriem oči a budem dúfať, že sa vráti.
...oni obaja....
A čo ak nie? čo ak zaspím, príde sen, ale NIE!čo ak sa nevráti? On...
Vstanem.
S úsmevom. S perami na úsmeve...
Ránko mami....MAMI?! Preo si prišla? Zaspala som? Určite som zaspala. Keď si tu.
AU! To bolelo! Veď už som hore, nevidíš?...
Nevidíš, nepočuješ...prekliata spánková paralýza!
Mami neboj o chvíľu vstanem, nepozeraj sa tak na mňa, nemôžem za to, že sa moje telo ešte neprebralo. Nie mami, nepomôže ak so mnou budeš triasť, toto sa urýchliť nedá - čítala som o tom.
Už to dlho nepotrvá mami...mami?
Mami nepozeraj tak na mňa! PROSÍM! NEKRIČ!
Prečo vlastne...kričíš...Prečo na mňa hľadíš akoby,...
Koľko je vlastne hodín? Veď ešte len svitá, nemohla som zaspať na dlho, ešte to stihnem.
Mami? Kam ideš? Nehnevaj sa. MAMI!
Nepočuješ, nevidíš...Komu to voláš?
Už len chvíľu, ja sa preberiem, uvidíš...potom ti to vysvetlím.
Prečo na mňa hľadíš akoby...
Neplač mami. Prosím. O chvíľu sa preberiem. PREKLIATE ruky! Čie ste?! Objímte ju! Prikazujem vám to! Chyťte ju za ruku. No tak!
Mami neplač. Keď vstanem, budem plakať s tebou. Ruky objímte ju! Načo vás mám ak nie na upokojenie osoby, ktorú milujem?
Hlúpy sen! Za TO môže on...oni baja! Moje telo sa nechce prebrať, nechce vstať len kvôli nemu, NIM!
...neplač...
Oci? Prečo nie si v práci? prečo na mňa tak hľadíš? To som JA!...oci!
Nepočuješ, nevidíš...
Ale už to nepotrvá dlho! Skúsim to prekliate telo prinútiť sa pohnúť, potom si to vybavím s vami...ruky.
Tak na tri: raz...dva...TRI!
Dočerta! Znovu! raz...dva...tri! Oci ďakujem ti, že ju objímaš. Raz...o chvíľu som pri vás...dva...o chvíľu...TRI!
Konečne. Mami, oci, vstala som! neuveríte, čo som práve zažila. Bola som hore, ale moje telo stále nehybne leža...
...ležalo...leží..Moje telo leží?
Čo sa to deje? MAMI?! OCI?!
Nepočujú, nevidia...mami neplač. Oci prosím drž ju pevne...drž ju aj za mňa...Moje ruky ma nepočúvajú...už nie sú mojimi...ja nie som ich...
To bol sen. Devätnásť rokov spánku...snenia.
Teraz mám dve možnosti....Vlastne nie...Mám len jednu.
Odídem.

 Blog
Komentuj
 fotka
midnight  7. 2. 2010 20:42
zaujímavé
 fotka
ratsanares  8. 2. 2010 01:04
chytil som z toho zly stav... velmi zly
 fotka
jay  4. 5. 2010 13:01
s otvorenými ústami dočítal



vau tak toto sa mi ešte nestalo/ aj keď niekedy keď sa z hrozného sna zobudim tak nemôžem sa nadýchnuť kým sa neupokojím, jednoducho sa snažím a nejde to





(inak večer ti odpišem na ten epos čo si mi poslala teraz som v škole) dobru noc inak!
Napíš svoj komentár